Kým som si Ťa vybrala

7. SMS

"Hádam to už zvládnete ďalej aj sama." Zavtipkoval a pozrel na moju nohu.

"Asi si teraz budete musieť nájsť nové topánky." Poznamenal a podal mi do rúk moju čižmu. Poľutovane som sa na neho pozrela a všimla si prvýkrát jeho pekné orieškové oči a výrazné lícne kosti, ktoré jeho tvár robili veľmi atraktívnu.

Obaja sme sa rozišli vo dverách, do môjho bytu. On odkráčal po schodoch preč a ja zase smerom do obývačky na gauč. Ani som si nestihla uvedomiť, čo sa vlastne dnes stalo a už mi na dvere niekto vyklopkával. Veľmi dobre som vedela kto to je. Pomaly som sa postavila z gauča, vyzliekla si špinavý kabát a skackajúc som sa presunula k dverám. 

"To bol on?! Musíš mi všetko vyrozprávať, hneď teraz! A aha čo mám." Zodvihla ruku, v ktorej držala fľašu vína. Vôbec ma to neprekvapilo. To bola proste Veronika, a stavila by som sa, že určite celý čas pozerala von z okna. 

"A tebe sa pre Boha čo stalo?" S údivom v očiach si ma celú premerala. 

"Spadla som." Jednoducho odpovedám a znova skackám do obývačky. 

"Čo ťa prešlo auto?" Začudovala sa Veronika, keď zbadala na gauči položený kabát, ktorý bol celý od blata a premočený od snehu. Medzitým, hneď vybrala poháre z kuchynskej linky, otvorila víno a naliala červenú tekutinu do pohárov. 

"Tak a teraz môžeš rozprávať." Podala mi pohár do ruky a kývnutím  ma popohnala k tomu, aby som si odpila spolu s ňou. 

..

"Panebože, trocha som sa v tom stratila." Zmätene sa poškrabala po hlave a druhou rukou pohladkala Bruna, ktorý ležal na gauči po jej pravej strane. 

"Takže teda v tej kaviarni bol akože Dávid starý ujo, a ten čo ťa teda priviezol domov bol kto?" 

".. No vlastne ani neviem jeho meno." Zamyslela som sa, pretože celý čas čo sme boli spolu sme si vlastne vykali, aj keď nebol o dosť starší odo mňa.  "S ním som sa zrazila na chodníku, keď som utekala pred ujom Dávidom." Zasmiala som sa, pretože to znelo naozaj dosť komicky. Akoby ma prenasledoval starý ujo a naháňal ma po meste s palicou.  

"A to si robíš srandu, že si sa neopýtala ani na jeho meno?!" Karhala ma, akoby som spravila najväčšiu chybu v živote. 

"V tej chvíli som to nepotrebovala vedieť, chcela som byť len doma a koniec koncov občas bol dosť nepríjemný. Myslím si, že mal dnes úplne iné plány ako sa trepať so mnou po nemocnici. Mal asi nejaké stretnutie, lebo často sa pozeral na mobil a bol dosť nervózny." Usúdila som a odpila si z pohára sladkastú červenú tekutinu. 

"Prečo musíš vždy toľko premýšľať? Mala si konečne príležitosť zoznámiť sa s niekym iným a ty to takto pokašleš." 

"Už je aj tak zbytočné to riešiť, toho človeka pravdepodobne už nikdy viac nestretnem."

"A čo teda s tým Dávidom? Písala si mu?" 

"Ou." Celkom som pri tom zhone zabudla. Chcela som mu napísať, že mi do toho niečo prišlo ale potom sme sa zrazili na ceste, a ja som rozmýšľala úplne nad inými vecami. 

"Nemala som čas, mu ešte napísať." Skonštatovala som. 

"Bože ten chudák tam na teba čaká, vypil už aspoň liter čaju. Minimálne aj 2 poháre vodky, v tom červenom šály musí byť každému na smiech a ty ho takto necháš? Chudák starý." 

"Nebol až tak starý." Pozrela som sa na ňu a obe sme sa začali rehotať. 

..

"No len si to predstav o čom by sme sa asi tak rozprávali? Sťažoval by sa mi na vysoký tlak, búšenie srdca a možno by sa vyhovoril aj na to, že nemôže piť alkohol lebo berie lieky a ma vysoký cholesterol. Veď by som ani nemala s kým piť víno."  Doberali sme si uja v červenom šály. S Veronikou som pomaly zabudla na to, čo sa dnes stalo. Víno nám obom už dosť vstúpilo do hlavy a tak sme sa smiali z každej blbosti, ktorá nás napadla. 

Keď som sa s ňou večer rozlúčila, bola som vďačná za to, že moja noha ešte vládze, a čaká ma poriadne teplá sprcha. V pyžame som si umyla zuby a presunula sa do postele, ale medzitým som celkom zabudla na mobil, ktorý ostal v kabáte. V rámci svojich možností som vybehla z izby a ihneď prehľadala obe vrecka od kabátu aby som našla mobil. Keď som ho odblokovala svietili mi na obrazovke 2 správy. V momente ako som zbadala, že sú od Dávida zovrelo mi žalúdok, v tej chvíli som ľutovala, že sme s Veronikou vypili toľko vína. Takmer sa mi zatočilo v hlave, bála som sa, že mi vynadá a pošle do teplých krajín, ale ešte horšie by pre mňa bolo ak by si ma vyhľadal a chcel sa so mnou aj napriek tomu stretnúť. 

Zhlboka som sa nadýchla, presunula sa naspäť do postele a otvorila obe správy. 

"Ospravedlňujem sa, budem trochu meškať. Niečo ma zdržalo."   o 15 minút na to, mi prišla ďalšia správa. "Prepáč, veľmi ma to mrzí, ale dnes to nestihnem. Určite ti to vynahradím niekedy inokedy."

V tejto chvíli som ostala zmätená. Kto bol teda ten chlap v kaviarni?