Kluk ze snu [DOKONČENO]

Kapitola 17 (z Expl0va pohledu)

Keď Klaris odišla, išiel som som ešte na chvíľu do klubu, ale vôbec som si to tam neužíval. Chýbali mi jej krásné oči, jej úsmev. Sedel som tam ako telo bez duše a len som pozoroval všetky tie dvojice, ktoré spolu tancovali na parkete predo mnou. Nemalo zmysel, sedieť tu takhle sám a tak som zavolal Matúšovi, aby pre mňa prišiel. Vedel som síce, že si s ňou môžem písať, ale to mi nestačilo. Chcel som ju znova vidieť. Cítil som v sebe takú prázdnotu. "Tak Peter?! Čo je to s tebou?" ozval sa Matúš a ťahal ma za lakeť. "Už idem! Už idem!" odpovedal som mu a pomaly som sa zdvihol z pohovky. A keď som vyšiel z klubu, pozrel som sa ešte raz tým smerom, ktorým Klaris odchádzala. "Tak ideš, alebo čo?" ozval sa Matúš z auta. Ja som len bez slova nastúpil, zabuchol som za sebou dvere a auto sa pomaly rozbehlo. Celú cestu som sa pozeral cez okno do tmavej noci a myslel som na Klaris. Čo asi teraz robí ....

Doma to ale vôbec nebolo lepšie. Stále ako by som ju videl pred sebou. "Haló? Je niekto doma?" zavolal som od dverí. Odpoveď sa neozvala. Jediný zvuk, ktorý sa ozval, bolo veľké zakručení v mojom bruchu. Zamieril som teda do kuchyne, kde som si vzal krajac chleba s šunkou a odišiel som s ním do izby. Po chvíli som počul jemné buchnutie dverí. Bola to moja sestra, Paulína. "Tak aký bol večer?" oprela sa o rám dverí. Neodpovedal som. Len som odložil chlieb späť na tanier a dal som hlavu do rúk. Najskôr spoznala, že ma niečo trápi, pretože si po chvíli sadla vedľa mňa a pozrela sa na mňa s nepokojnú tvárou. "Tak to vyklop." šeptla. "Ja .... ja ...." nemohol som to zo seba vyklopiť. "Mám .... ja ..." vzdychol som, vstal som, došiel som k oknu a zadíval som sa cez nej do tmavej noci. "Že je v tom tá dievčina, čo tu pred pár dňami bola?" ozvala sa za mnou Paula. "Asi áno." prehltol som nasucho a zadíval som sa do zeme. Vedel som, že myslí Klaris. "A že ty si sa nám do nej zamiloval?" usmiala sa šibalsky. Kútiky úst jej ale hneď spadli, keď uvidela môj smutný výraz. "Veď si s ňou môžeš písať. Tak načo ten smutný výraz." povedala a mierne sa usmiala. "Ale to nie je ono." zdvihol som oči od zeme a pozrel som sa na Paulu. "Nie je to, ako počuť jej krásny hlas, pozerať sa jej do očí, vidieť jej úsmev..." znova som sa zadíval do zeme. "Bojím sa, že ju už nikdy neuvidím." zašeptal som. "Určitě uvidíš." usmiala sa na mňa Paula a odišla z izby. Ja som sa ešte chvíľu po tom, čo odišla, pozeral z okna. Potom som si sadol k počítaču, zapojil som do neho kameru a začal som strihať to video, čo sme spolu s Klaris natočili. V polovici strihanie mi vo vrecku džínsov zabrněl mobil. Bola to správa od nej. Po prečítaní som mobil zahodil do periny, oprel som si hlavu o ruky a začal som si v duchu nadávať. Ach, Peter. Ty si tak hlúpy. Prečo si jej to nepovedal, hovoril som si sám pre seba a pozeral som sa do stropu.

Video som strihal eště asi tak do pôl štvrtej rano. A potom som si ešte tak štvrť hodiny písal s Klaris. Mal som hroznú chuť jej to napísať, ale zase som nenašiel tú odvahu. A naviac takhle cez chat mi to nepripadalo najlepšie. Prial som si, aby tu teraz bola so mnou, aby tu bola po mojom boku. "Tak už zhasni, Peter." ozvala sa rozospatá sestra z postele nado mnou. Ja som teda zhasol, mobil som odložil na skrinku vedľa postele a snažil som sa zaspať. Ale nešlo to. Stále som na ňu musel myslieť. Vedel som, že túto noc zase prebdím....

Tak tohle byla 17. kapitola. :) Příště to už zase bude z pohledu Klaris ;) :D A ještě bych chtěla říct, že ne, nenapsala jsem to celé sama. :D Sice slovensky trošku umím, ale i tak jsem radši použila Google Překladač. :DDD