Kluk ze snu [DOKONČENO]

Kapitola 19 (z Expl0va pohledu)

Pomaly som sa začal prebúdzať. Pozrel som sa na hodiny, bolo pol dvanástej. Vôbec sa mi nechcelo z postele, ale ani spať sa mi nechcelo. Položil som teda hlavu na vankúš, zadíval som na drevené lanely postele mojej sestry nado mnou a začal som premýšľať. Premýšľal som hlavne nado mnou a Klaris. Pozrel som sa na mobil, či mi na neho neprišla nejaká správa od nej. Nič. Treba má vybitý mobil, povedal som si v duchu. Po chvíli už ma to v posteli nebavilo a tak som sa lenivo vyhrabal zpod periny a šel som do kúpelně. Vzal som si so sebou aj mobil. A keď som si čistil zuby, prišla mi na neho správa od Klaris. Mal som chuť jej to napísať, o svojích citoch k nej. Nemal som ale dosť odvahy. Čo, keď to ona ku mne necítí? Tak som jej radšej neodpísala. Zároveň ma to však trápilo. Hryzalo ma to na duši. 

"Stále na ňu myslíš?" ozvala sa sestra z dverí mojej izby. "Hej." pomaly som zakýval s pohľadom do zeme. Sestra si ku mne pomaly prisadla a položila mi dlaň na chrbát. "Netráp sa tak kvôli nej. Už na ňu nemysli." povedala mi potichu. Tá posledná veta mi uviazla z mozgu. "Ja nemôžem, Paula. Nemôžeš predsa len tak nemyslieť na človeka, ktorého miluješ." vstal som z postele a začal som chodiť po izbe. "A ty ju miluješ?" pozrela sa na mňa. "A .... an .... áno." vykoktal som zo seba. "Tak prečo jej to nenapíšeš ?!" zvýšila trošku hlas. U tejto otázky som sa zarazila a len som sa bez slova zadíval do zeme. Paula ma zrejme pochopila, pretože po chvíli máličko zakývala hlavou a otočila hlavu na druhú stranu. A po chvíli sa aj zdvihla z postele a pomaly opustila izbu. Nasucho som prehltol. Pomaly som vzal do ruky mobil, ktorý som mal položený na skrinke vedľa postele a pozrel som sa na všetky tie správy čo som si s Klaris za tú celú dobu, čo sme sa poznali, napísali. Stále som ale nebol dosť presvedčený, že naozaj ku mne cíti to isté čo cítim ja k nej.

Posledných pár dní prázdnin som strávil v smútku a trápení z toho, že už asi možno nikdy nespatrím Klaris. A celkom rýchlo sa to na mňa začalo prejavovať. Nechodil som von s kamarátmi, rýpal som sa v jedle a väčšinu dňa som bol sám vo svojej izbe. A keď začala škola, bolo to eště horšie. Vôbec som sa nemohol sústrediť na učenie. V mojej mysli bola stále len a len Klaris. Moji rodičia si toho celkem rýchlo všimli, ale já som sa s nimi o tom nechcel baviť. "Peter?" ozvala sa jedného dňa sestra ze dverí izby. "Stále sa kvôli něj trápíš?" prisedla si ku mne a postel. Já som opäť len zakýval hlavou s pohledom do zeme. "Začínám sa o teba báť. Posledné dni vôbec neješ, s nikým sa nebavíš a skoro nespíš. To dievča ti úplne pomotalo hlavu. Už na ňu nemysli. Začni zase normalný život, ako by to dievča vôbec nebolo." mírně sa na mňa usmiala. "Možno máš pravdu." zdvihol som hlavu. Ale aj keď som už na Klaris nemyslel, bol som stále smutný. Smutný z toho, že som zase sám. Že mi v mojom živote opäť chýba dievča. A už som to nezvládal...                                                       ---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------Tak a to je konec 19. kapitoly. Už se nám to pomalu chýlí ke konci :PP. Děkuju všem za ty liky! <3 :33