Myšlienky, ktoré putovali mojou mysľou boli čoraz intenzívnejšie. Samota, hnev, beznádej. Tieto pocity kričali v mojom podvedomí ako sirená. Chladné steny našej spálne mi pripomínali ako veľmi nešťastná som. Všetku tú bolesť, ktorú som prežívala sa mi pomaly, ale iste vryla hlboko do pamäti.
,,Kedy to už skončí?" pýtala som sa samej seba už po miliónkrát. Železné okovy okolo mojich rúk ma hnevali čoraz viac. Zamkli ma tu ako nejakého väzňa, ktorým aj bohužiaľ naozaj som. Ostrá bolesť pulzujúca z môjho tela ma prinútila opäť vykríknuť. Ak to má takto pokračovať, neviem či niekoho nezabijem.
,,Daniell, ty bastard! Ukáž sa, nech ťa môžem nakopať," vyhrozila som mu, už niekoľko ráz po sebe. To on za to môže, ako sa teraz cítim. Všetko je to jeho vina!
,,Rose, som za dverami. Som tu, ak sa niečo zvrtne, ale teraz musíš byť sama pokiaľ sa neupokojíš," vysvetlil mi. Jeho hlas bol tlmený, no aj tak som ho dokázala zreteľne počuť.
,,Si taký idiót! Okamžite ma pusti z tej izby a odomkni mi putá na rukách!"
Väčší hnev som ešte necítila. Všetko čo som chcela bolo nakopať ho a zmiznúť niekde veľmi ďaleko. Ak mám byť upírka, tak len cez moju mŕtvolu. Nečakane som pootočila hlavu a zadívala sa na odomykajúce sa dvere. Hlava Daniella vykukla spoza zárubne a jeho postava sa zjavila v izbe.
,,Okamžite ma pusti!"
Môj hlas sa ozýval celým priestorom, no s ním to ani nepohlo. Len tam stál a díval sa na mňa znepokojujúco.
,,Drahá Rose, blíži sa veľká chvíľa. Staneš sa jednou z nás a či chceš alebo nie, musíš si tým prejsť. Prvú fázu, už máš za sebou. Hnev a bolesť od tejto chvíle, už nebudeš cítiť. Táto fáza bola z tých všetkých najjednoduchšia, no teraz už to nebude také ľahké. Tvojou úlohou je splniť 3 skúšky, no varujem ťa, ak jednu z nich neurobíš, zomrieš," predniesol smutne.
,,Ako to myslíš, ty blázon, že zomriem?" Neverila som vlastným ušiam. Povedal to naozaj, alebo len blafuje?
,,Bohužiaľ je to tak. Budeme testovať tvoju lojálnosť, lásku a výdrž. Ak zlyháš, budeme ťa musieť zabiť. Tvoj čas začne plynúť, keď ti dám dolu putá. Máš na to dva dni. Nesnaž sa újsť, pretože ťa nájdeme a zabijeme."
Jeho kroky sa blížili k stoličke, na ktorej som sedela. Ostala som sedieť úplne v panike a horlivo som sa zamýšľala nad tým čo práve vyslovil.
,,Počkaj! A ako budem vedieť čo mám robiť, alebo kam mám ísť?" opýtala som sa so strachom. Nemôžem predsa len tak ľahko zomrieť, no nie?
,,Indíciou ti budú ľudia, ktorých budeš stretávať. Nesnaž sa nikomu nič hovoriť, pretože oni o všetkom vedia a nikdy ti nepomôžu. Pracujú pre nás a je ich povinnosťou nás o všetkom informovať. A to by pre teba nemuselo skončiť dobre, ak si rozumieme. Nerob nič, čo by si neskôr mohla ľutovať, Rose. Tí ľudia ťa len zavedú na nejaké miesto a potom to bude už len na tebe, ako budeš reagovať na isté skúšky."
Ničomu som nerozumela, hoci mi všetko do podrobná vysvetlil s pár vyhrážkami. Daniell podišiel predo mňa a naklonil sa nad moju postavu. Jeho ruka sa dotkla môjho líca a jeho ústa priblížil k tým mojím.
,,Rose, verím ti. Chcem dúfať, že to zvládneš, pretože ťa nechcem vidieť mŕtvu," zašepkal mi potichu. Nepatrnú slzu mi utrel z tváre a povzbudivo sa na mňa usmial. Naše čelá sa spojili v jedno a jeho oči zakotvili o tie moje. Intímna romantická chvíľa, ktorú som s ním ešte doposiaľ nezažila mi naháňala hrôzu.
,,Tak ma nikam neposielaj a nevyhrážaj sa mi zabitím," povedala som zlomene. Jeho hnedé oči sa na mňa sklamane pozreli, zatiaľ čo mi moje ruky začal opatrne vyslobodzovať z kovových pút.
