Našťastie nám záchranári pomohli. Zostali sme jediný na žive. Aspoň to, tak tvrdili ľudia, ktorí nás zachránili. Všetci sa buď utopili, alebo ich odhodilo pri výbuchu lietadla. To bola hláška záchranárov, ktorí to nešli ani prezrieť. Ja som mala silný otras mozgu a Daniell mal zlomenú ruku, ako som predpokladala. Lekári povedali, že sa nemám zbytočne namáhať, no moje terajšie zranenia ma trápili ako posledné. Nemohla som, len tak nečinne sedieť a nič nerobiť ako títo ľudia. A Daniell bol príliš sebecký, aby to išiel prezrieť. Nič by sa mu nestalo aj keď mal zlomenú ruku. Kapitán tejto lode kormidloval loď, ktorá nás plavila do Ameriky. Jediné šťastie toho všetkého bolo, že nás aspoň našli.
„Rose, myslela si to vážne, čo si mi povedala pred pádom lietadla? opýtal sa Daniell, ktorý sedel na drevenom boxe.
„Neviem. To všetko som hovorila, len v tej eufórii stresu.
„Aha, “ odpovedal jednoducho. Možno mu to bolo ľúto, a možno si len chcel niečo dokázať.
„Ale začínam ti odpúšťať.“
Daniellove ústa sformulovali najšťastnejší úsmev, ktorý som u neho videla.
„Rose ja ťa nesklamem, len mi daj prosím druhú šancu.“
Moje rozpustené vlasy som si prehodila na druhé plece. Možno je to otrepaná fráza, ale mne to nevadilo. Aj keď viem aký Daniell je. A možno som, už dostala halucinácie z toho otrasu mozgu. Najskôr to bude tým. Oprela som sa o zábradlie a dívala som sa na nebo, z ktorého sme s lietadlom spadli. Moje prežitie beriem ako čistý zázrak, ktorému som vďačná. Prižmúrila som oči a
započúvala sa do hlasu, ktorý som počula.
„Všetko bude dobre, len sa nesmieš báť,“ počula som hlas Elis.
„Elis, tak si mi chýbala, ďakujem, že si prišla sa so mnou porozprávať,“ rozprávala som, už ako čistý blázon. Toľko veci, ktoré sa stali v mojom živote za necelý rok urobili zo mňa hotového blázna. Ešte rok pred tým všetkým som si užívala dospievanie s Elis a ja a moja mama sme mali dokonalý vzťah. Bojím sa, že už nikdy nezažijem ten pocit lásky, ktorý som zažívala celý môj život, až na teraz.
„Pani ste v poriadku?“ opýtal sa ma jeden z námorníkov tejto lode.
„Áno som, nemala by som byť?"opýtala som sa naspäť.
„No vyzerali ste dosť zamyslene a oslovil som vás viackrát a neodpovedali ste mi.“
Mlady pán si utrel rukou spotené čelo a pozeral sa na mňa s ustrachaným výrazom. No čo, asi nie som jediná, ktorá si myslí, že začínam byť blázon. Loď zatrúbila a my sme sa dostali do prístavu. Policajti na nás čakali opretí o auto.
„Dobrý deň, mali sme hlásenie, že ste boli jediní zachránení z lietadla, ktoré spadlo do oceána. Voláte sa Rose a Daniell Stonsnovi?"opýtal sa policajt v uniforme.
„Áno." Daniell odpovedal za nás obidvoch.
„Tak mohli by sme ísť na stanicu spísať zápisnicu a zabezpečíme vám teplú stravu a nejaké ubytovanie. "
Policajt nám otvoril zadné dvere a sadol si za volant.
°°°°°
Otázky, ktoré sa nás pýtali na policajnej stanici boli zvláštne. Viac než zvláštne, oni boli maximálne čudné. Policajt na nás hľadel a zapisoval si niečo do počítača.
„Tak povedzte mi ako by ste reagovali, ak by vás niekto využil vo svoj prospech na opustenom ostrove?"
Zamračila som sa na policajta a s otázkou v očiach som sa na neho pozerala.
„Ako to súvisí s tým čo sa stalo?" opýtala som sa policajta.
„Sú to bežné otázky."
Veľmi sa mi to nezdalo. Na pár minút som si vymenila pozíciu s policajtom a podozrivým pohľadom som si ho obzrela.
„Asi by som to nedovolila," odpovedala som mu na jeho predošlú otázku.
„Fajn, ďakujem vám. Poručík Frey vás odvezie do 2. izbového bytu, blízko policajnej stanice. Nájdete tam jedlo aj nejaké oblečenie na prezlečenie,“ oznámil nám policajt za počítačom. Zabuchli sme od jeho kancelárie dvere a vykročili k poručíkovi, ktorí nás mal odviesť do nášho bytu.
