Kapitola 20.

794 40 13
                                    

Unavene som si vydýchla, keď som sa prevalila na druhú stranu postele. Daniellovu ruku som úspešne položila vedľa jeho tela, čím som docielila, že ma viac nezvieral vo svojom náručí. Nemohla som viac byť v prítomnosti môjho manžela, a tak som sa rozhodla, že dnes nadobro od neho odídem. Aj keby to znamenalo, že sa pred ním budem skrývať celý život. Potichu som si obula topánky a zobrala batoh z popod postele, ktorý som si nachystala ešte včera večer. Moje oblečenie som si prebalila z kufra do batoha, pretože neviem ako dlho bude trvať moja cesta a s kufrom cez les by sa mi chodilo fakt ťažko. Dúfala som, že sa môj manžel zobudí až ráno a ja budem dávno preč. Opatrne som zatvorila dvere od našej spálne a pokračovala ku schodisku. Nepočula som žiadne podozrivé zvuky z čoho som bola nadšená. Zdá sa, že ide všetko po masle. Dokonca aj okolo Daniella som dokázala prejsť bez ujmy na zdraví a dostala sa až na priestrannú chodbu. Potichu som stúpala na každý jeden schod a obzerala sa okolo seba. Nijaký tieň osoby som nezazrela, preto som s ľahkosťou zišla celé schodisko. Batoh na chrbte som si posunula tak, aby ma jeho váha nezaťažovala. Z bundy, ktorú som mala na sebe som si vytiahla malý kovový zapaľovač. Našla som ho ešte včera v kuchyni, keď som si pripravovala všetky potrebné veci na útek. Teraz sa mi jednoznačne hodil. Vďaka nemu som si mohla zasvietiť  a sledovať cestu predo mnou. Bolo mi jasné, že bez toho malého zázraku, ktorý som držala v ruke, by som nevidela ani na krok. Všetky izby sú v tomto dome strašidelne tmavé a nebezpečné. Prešla som pár krokov po dlhej chodbe a konečne uvidela hlavné dvere, ktoré viedli k mojej slobode. Rozbehla som sa k ním a dúfala, že budú otvorené. S celou silou som ich potiahla smerom k sebe, no skôr ako by som z tohto domu nadobro odišla,  sa za mnou ozval hlas. Zastala som na mieste ako nejaká socha z múzea. Počula som ako mi divoko bije srdce a môj tep sa musel rapídne zvýšiť, pretože mi dunel v hlave. So zatajeným dychom som sa obrátila na dotyčného, ktorý ma prichytil pri mojom úteku. Dúfala som, že nebudem musieť čeliť Daniellovmu nahnevanému pohľadu. Bola som si viac než istá, že by som to neprežila. Udívene som zhíkla, keď som si uvedomila kto predo mnou stojí.

„Matteo?“ ozvala som sa do ticha.

„Rád ťa opäť vidím Rose. Snáď si sa nám nepokúšala o útek,“ predniesol s výsmechom, „Daniell nebude nadšený ak mu oznámim čo si v našom dome robila počas noci.“
Vyčaril na mňa úsmev hodný Oscara. Bolo vidieť, že má radosť z toho ako som sa  dostala do poriadneho prúseru. Nespoznávala som tohto Mattea. Jeho správanie sa zmenilo od začiatku nášho zoznámenia tak veľmi, že som sama zo seba bola sklamaná, ako som mu niekedy dôverovala a pripisovala ho k môjmu priateľovi. Nemohol nijak poprieť svoje vlastnosti upíra, ktoré ho ovládali tak isto ako Daniella. Z ničoho nič sa menovaný objavil rovno pred nami. Zhíkla som nad jeho rýchlosťou. Stále som nebola zvyknutá na ich super schopnosti, ktoré ma zakaždým tak neuveriteľne vydesili.

„Myslel som si, že sme si týmto už prešli, miláčik,“ povedal krutým hlasom. Na sebe mal oblečené pyžamové nohavice, ktoré nikdy nenosil spolu s tričkom čo ma trochu iritovalo. Nikdy som nemala na ľuďoch rada prehnané sebavedomie.

„Jaa-aa,“ zasekla som sa a nevedela zo seba vydať jediné slovo.

„Naša milovaná Rose sa pokúsila o útek,“ oznámil Daniellovi situáciu Matteo.

„Vidím, vidím kamoš,“ pobavene sa  uchechtol môj manžel, „Ale, prezradím ti tajomstvo Rose, sledoval som celý tento tvoj smiešny pokus z bezpečnej vzdialenosti a náramne sa zabával nad tvojou hlúposťou.“
Neverila som, že hovorí pravdu. Veď predsa som nikoho nepočula a ani nezahliadla. Zarazene som sa pozerala na Daniella s otvorenými ústami. Prečo mi musel osud takto podkopnúť  nohy?

„O čo si sa pokúšala, Rose? Počkaj, nič mi nehovor, chcela si odtiaľto zmiznúť a ujsť od svojho manžela,“ povedal Matteo. Hneď ako svoje ústa zatvoril si dali spoločný pozdrav s Daniellom.
Triasla som sa od strachu, pretože som sa ocitla v rukách dvoch krutých stvorení, ktoré mi mali v pláne ublížiť.

„Nechcela som ujsť,“ povedala som čo najpresvedčivejšie. Môj hlas mi to však nedovolil. Celý sa mi od strachu triasol a pôsobil nedôverčivo.

„Vieš, že si to klamaním robíš len horšie?“ usmial sa na mňa široko Daniell. Na tvári sa mu vytvorila krutá maska, ktorej som sa vždy obávala najviac. Moje odhodlanie sa zrazu niekam vytratilo a nahradil ho strach. Vyľakane som na nich pozrela a snažila sa z ich prítomnosti nejak dostať.

„O nič sa už nikdy nepokusím, len ma prosím nechajte tak,“ predniesla som tichým hláskom. Začali ma štípať oči a ja som vedela, že nebude trvať dlho kým sa rozplačem.

„Och, ver tomu, že sa už o nič nikdy nepokusíš,“ povedal Daniell. Z jeho hlasu som vycítila, že je zle a  neobídem sa bez pár modrín. V tom lepšom prípade.

„Čo s ňou chceš spraviť?“ opýtal sa Matteo, „Mohli by sme jej zabiť niekoho príbuzného,“ pokračoval vo svojom prejave. Pochytila ma čistá panika a strach. Ako prvé ma napadlo, že myslí mojich rodičov, no potom som si uvedomila, že je tu ešte niekto kto mi bol bližší ako ktokoľvek iný. Dúfala som, že o tom nič netušia. No bolo mi jasné, že som klamala samú seba. Vedela som to ja, vedeli to aj oni. Ich súhlasné pohľady, ktoré si medzi sebou vysielali mi boli dôkazom. Ale ako to dofrasa mohli zistiť? Nie, to som im nemohla dovoliť, nemôžu mi zobrať najcennejšiu osobu na tomto svete!

„To nemôžete!“ skríkla som z celého hrdla.

„Zlato my môžeme všetko, a aj tak spravíme,“ oznámil mi Daniell, „Matteo pichni jej tu striekačku do žily, budeme teraz chvíľu cestovať.“

„Nie,nie,nie! Nechajte ma!"
Branila som sa najviac ako sa dalo, avšak Matteo bol silnejší. Rýchlosťou blesku podišiel ku mne a pichol mi to otrasné sérum do tela. Moje telo ochablo a oči sa mi unavene zavierali.

„Nemôžete mi vziať moju lásku,“ povedala som ako posledné pred tým, ako som sa ponorila do dlhého spánku.

Ahojte! Ďakujem, že ste si prečítali dnešnú časť. Vyšla trocha neskôr, no stale som ju stihla vydať ako som sľúbila. Prosím potešte ma votes, pretože tie na minulú kapitolu nejak neprišli hoci viem, že si to prečítalo veľa ľudí, a napíšte mi prosím do komentára ako sa vam dnešná časť páčila😘 Ďakujem Vám!

Vaša Emmie

Upíria bezmocnosť Donde viven las historias. Descúbrelo ahora