Zmätenosť bolo jediné čo som momentálne cítila. Všetko bolo tak príšerne zvrátene, že ani môj mozog nevedel čo robiť. Zostala tu len moja intuícia, ktorá sa predierala na povrch. Jediným pozitívom bolo, že ma nikdy nesklamala a vďaka nej som vždy vedela čo robiť. Ani teraz to nebolo inak. Prešla som ku koženým hnedým dverám a jemne zaklopala. Odpoveďou mi bolo hlasne vykríknutie slova „Ďalej." Otvorila som ťažké dvere a posadila sa na bielu stoličku. Daniell sedel rovno oproti mne s prísnym pohľadom, ktorý mal na mne zakotvený. Cítila som sa ako malá školáčka, ktorá porušila školský poriadok, a pre to sedela v riaditeľni.Jemne som sa na mieste ošila a zdvihla zrak k môjmu manželovi.
„Tak prečo si tu?" ozval sa ako prvý.
„Mám návrh, ktorý by som ti rada predniesla, "odpovedala som, „Chcela by som odísť na pár týždňov niekde ďaleko a urovnať si všetko v hlave."
„Zbláznila si sa? Je ti hádam jasné, že ťa nikam nepustím a vonkoncom nie samú,"prudko gestikuloval rukami a jeho čelo sa neuveriteľne mračilo.
„Ako ťa to vôbec mohlo napadnúť? Veď vieš, že by som s tým nikdy nesúhlasil.“ Samozrejme že nie, čo som si mohla myslieť?
„ Zbytočne si ma len rozhnevala zlato," predniesol s kamennou tvárou. Oprel sa o svoje kreslo a privrel oči, akoby uvažoval prečo ho s takou sprostosťou otravujem. Tuho zvieral v dlani guľôčkové pero. Malo mi byť hneď jasné, že nepopustí a bude nahnevaný.
„Fajn," odvrkla som, „Ako chceš, buď pôjdem s tvojím dovolením alebo bez tvojho."
Namierila som na neho ukazovák a pichla ho do hrude. Prudko som sa zdvihla z miesta a vykročila von z miestnosti. Daniell urobil to isté a nasledoval ma ku našej spálni. Rýchlo som zobrala svoj kufor a začala do ňho hádzať všetky moje veci. Keď Daniell zbadal čo robím nebezpečne sa ku mne priblížil a vytrhol mi kufor z rúk.
„Čo si myslíš, že robíš?" povedal blízko môjho ucha. Hnev ho postupne celý ovládol a začal ukladať moje veci späť do skrine.
„Hej," skríkla som, „Nechaj ma na pokoji, odídem či sa ti to páči alebo nie." Nemohla som sa vzdať bez boja a moja sloboda mi za boj stála nech by sa dialo čokoľvek.
„Neštvi ma Rose, ani nevieš ako sa teraz musím silno ovládať, aby som nevybuchol."
Napnutá sánka, ktorú som mohla viditeľne vidieť mi len dokazovala, že svoje slová myslí smrteľne vážne a neklame. Ale bolo mi to fuk, jednoducho som si ďalej naivne myslela, že odtiaľto naveky odídem a nikdy sa sem už nevrátim.
„Nie, to ty ma štveš. Prečo nevieš pochopiť, že ma máš nechať tak a nestarať sa mi do života!" zakričala som na neho. Ale vtom to prišlo ako rána z blesku. Napriahol sa a pravou rukou mi strelil facku. Opatrne som si chytila líce a do očí sa mi vpustili slzy.
„Rose, prepáč vybuchol som. Nechcel som ťa udrieť, veď ja ťa mám rád a nikdy by som nechcel, aby si bola smutná. Rose, povedz niečo, hocičo, len prosím ťa nemlč," povedal Daniell so smútkom v hlase. Ale kašlem na to, že mu je to ľúto, že ma má rád. Kašlem na neho. Jediné čo chcem je odtiaľ vypadnúť a to čo najskôr. Pozbierala som všetky moje pohádzané veci po izbe a poukladala si ich späť do kufra. Daniell sa ani nepohol a stále stál na svojom pôvodnom mieste, odkiaľ pozoroval každý môj pohyb. Uchopila som môj kufor a snažila sa s ním vyjsť von z izby. No skôr ako som stihla prekročiť prach dverí, ma môj milovaný manžel strhol dnu do izby. Zavrel za nami dvere a následne ich zamkol.
„Čo si na vete nikam nejdeš nepochopila? Prečo ma nikdy nemôžeš počúvať? Horšíš nám len spoločný vzťah a preto spolu nevychádzame až tak dobre."
Zvieral mi ruky vo svojich a otravne sa na mňa pozrel. Pozeral sa na mňa ako na handru, nie rovnocenne ako by to malo byť v manželstve.
„Takže ja nám horším náš vzťah? Ako dofrasa môžeš povedať, že nejaký vzťah medzi sebou vôbec máme? Šibe ti? Ujasním ti to dúfam jasne! Žiadny vzťah medzi sebou sme nikdy nemali a ani nebudeme, lebo si opäť docielil to, že ťa nenávidím," povedala som rozhorčene.
„Bohužiaľ ma to vôbec netrápi. Raz ma budeš milovať hoci by som si tvoju lásku vynútil. Vždy dostanem čo chcem a tvoje srdce nebude výnimkou."
„Kedy konečne pochopíš, že láska sa nedá vynútiť? Že je to cit, ktorý sa každému musí dostať pod kožu až tak, že by človek bez tohto citu zomrel?" odpovedala som s jasnou netrpezlivosťou, ktorú mohol Daniell jasne vycítiť.
„Ak to znamená, že ma nebudeš zatiaľ milovať, ale ostaneš so mnou, budem spokojný. Ale ver mi, že tu pekne ostaneš so mnou bývať a nikam nepôjdeš," zavrčal blízko mojej tváre. Chytil moju bradu a zdvihol ju tak, aby som sa mu mohla pozerať priamo do očí. V mojom výraze mohol vidieť odpor, ktorý som voči nemu cítila. On sa nad mojím správaním len uchechtol a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. Stále ma držal vo svojom zovretí a mal ma vo svojej moci. Čakala som čo urobí ďalej. Keby chcel mohol by ma hneď teraz zabiť a nemala by som proti nemu žiadnu šancu.
„No vidíš srdiečko aká si proti mne bezbranná. Mohol by som ti teraz urobiť toľko škaredých vecí, ale budem dobrý a neurobím ich. Len mi musíš preukázať rešpekt a správať sa ku mne slušne," povedal dominantne. Potešilo ma, že mi nezamýšľal nejak horšie ublížiť, ale aj tak som sa ho bála.
„Dobre," povedala som presvedčivo. Na jeho tvári sa objavil široký úsmev, ktorým mi jasne naznačil, že znova vyhral. Ale o tom mohol len snívať, hneď ako dostanem príležitosť utečiem. A kto vie, možno to bude aj túto noc.
Ďakujem, že ste si túto časť prečítali po veľmi dlhej dobe. Dúfam, že vás to veľmi dlhé čakanie neodradilo a budete naďalej čítať tento príbeh. Ako sa Vám páčila táto časť? Čo si myslite o Daniellovi? Prosím napíšte mi vaše dojmy do komentára a ja si ich s radosťou prečítam a aj odpoviem ak budete mať na mňa nejaké otázky. Zajtra môžete čakať novú časť! Ďakujem Vám!
Vaša Emmie :-)
