Hneď po odchode z kancelárie som odišla do mojej izby. Kufor, ktorý som mala v ruke som uložila vedľa jednolôžkovej postele a začala svoje veci ukladať do bielej skrine. Miestnosť na mňa pôsobila chladne. Steny natreté na bielo a nábytok v rovnakom prevedení
charakteristikovali malú izbu. Necítila som sa tu bezpečne, nakoľko som nevedela čo si mám o tomto mieste myslieť. Samotný rozhovor s pánom domu ma utvrďoval v mojich pochybnostiach. Neverila som, že nám tu bude fajn a na všetko si zvyknem. Len moja neutúlna izba mi vháňala strach, a niet pochýb že to tak bolo aj s ostatnými miestnosťami tohto domu. Svoje myšlienky som prerušila, keď do izby vtrhla moja mama. Na sebe mala čiernu sukňu obopinajúcu jej driek a dlhú bielu košeľu. Bola to typická uniforma patriaca každej slúžke domu. Nepáčilo sa mi, že moja mama pracovala ako gazdiná, keď jej vzdelanie bolo oveľa vyššie. Tvrdo si išla za svojím, a stala sa novinárkou, tak ako vždy chcela. Každý vedel, že bola pre túto prácu stvorená.
„Ahoj Rose, čo by si chcela k večeri?“ opýtala sa ma mama.
„Je mi to jedno,“ odvetila som pravdivo.
Nebola som nejak vyberavý typ. Vždy som zjedla všetko čo som dostala na tanieri, začo boli moji rodičia radi.
„Fajn, tak sa umy a ja zatiaľ niečo pripravím. Budeme večerať spolu s pánom Stonsonom, takže sa obleč do niečoho formalnejšieho. Večera bude o siedmej, tak si pohni,“ zakričala na mňa, a hneď opustila moju izbu.
Popravde mi oznámenie, že budeme večerať s pánom Stonsonom nepridalo na nálade. Zaujato som skúmala obrys za oknami. Vo veľkých domoch oproti mne nebol ani maličký náznak, že tam niekto žije. Ani v jednej izbe sa nesvietilo a utvrďoval ma v tom aj nepokosený trávnik na zahrádach. Vytiahla som si mobil z vrecka a pozrela sa na hodiny. Mala som presne pätnásť minút, aby som prišla na večeru včas. Zobrala som moje obľúbené šaty a prečesala si svoje dlhé gaštanové vlasy. Poslednýkrát som sa obzrela v zrkadle a vybrala sa ku dverám oproti kuchyni. Strašidelné ticho sa šírilo domom a ja som pocítila miernu úzkosť. S kľučkou som potiahla hlavné dvere patriace jedálni. Nepochybne išlo o najdrahšiu miestnosť v dome. V strede sa týčil okrúhly stôl so zlatým nádychom. Na stene boli nakreslené ornamenty prírody a stoličky boli pokryté pravou kožou. Mala som pocit, že som sa ocitla v jedálenskej časti nejakých šľachticov v minulom storočí. Všetko tu dokonalo sedelo, až na počet ľudí sediacich za stolom. Videla som pána Stonsona za vrchom stola, ktorý si pokojne pil víno. Niečo mi nahováralo, že išlo o drahé pitie, keď som zbadala výzor fľaše.
„Pokojne si sadni Rose, teší ma že si moje pozvanie prijala,“ odvetil s falošným úsmevom na tvári.
Porozhliadla som sa po miestnosti, a až teraz som si uvedomila, že moji rodiča sa v nej nenachádzajú.
„Prepáčte, ale kde sú moji rodičia?“ opýtala som sa s obavami.
„Neviem o tom, že by tu mali byť. Táto večera je len pre nás, a tak to bude každý večer.“ odvetil stroho.
Cítila som jeho pohľad na mojom tele, ale zdvihnúť zrak k nemu som sa neodvážila.
„Ako to myslíte, že budeme večerať spolu každý večer?“
Nechápala som o čo mu išlo, a to ma najviac znepokojovalo.
Pohodlne sa rozvalil do pohodlnej stoličky a hlasno sa rozosmial. Akoby tu bolo niečo vtipné na tejto situácii. Nad jeho postojom som sa zamračila. Nepáčilo sa mi ako si myslí, že svet patrí len jemu. Rýchlo som si prekrížila ruky na prsiach, keďže som stále cítila jeho pohľad behajúci po mojom tele. Chcela som povedať nejakú jedovatú poznámku smerujúcu k jeho správaní. A však zastavila ma slúžka, ktorá vstúpila do izby s veľkými podnosami na ktorých bolo jedlo.
„Nech sa páči,“ povedala krátko.
Vďačne som sa usmiala a pozrela sa smerom ku Scotovi. Videla som v jej očiach istý strach, keď položila jedlo pred jej šéfa. Akoby sa bála, že to celé vyleje na ňu, ak by ho nahnevala. Uľavene si vydýchla, keď bezpečne zatvorila dvere od miestnosti. Nechápala som prečo sa všetci zamestnanci tak boja byť v prítomnosti pána Stonsona.
„No jednoducho budeš so mnou večerať. Tráviť so mnou čas aj mimo práce ak si o to poviem. A ak nie tvoji rodiča dostanú okamžitú výpoveď, a uvedom si, že tak by ste skončili na ulici.“
Nasadil veľký široký úsmev, ktorý mi naznačoval že sa mi vysmieva.
„Ja vám nerozumiem, nemôžete mi brať môj voľný čas. Podľa zmluvy mam po práci voľno.“
Nahnevane som upierala pohľad na pána domu.
„Lenže zmluva je len papier, ktorý pre mňa nemá žiaden význam, keďže mám všade známosti. A ty bývaš teraz v mojom dome, takže mám nad tebou moc ako nad tou zmluvou, alebo tvojou rodinou. Zmier sa s tým zlatko.“
Ahojte! Som rada, že ste si dnes prečítali ďalšiu kapitolu. Prepáčte, že časť vyšla po tak dlhom čase, ale teraz som niečo dôležité riešila a nemala som vôbec čas na pridávanie kapitol. Dúfam, že vás to neodradilo a naďalej budete čítať tento príbeh. Ako sa Vám páčila dnešná časť? Budem rada ak zanechajte votes alebo komentár☺️
Vaša Emmie❤️
