Ráno som sa prebudila na jemný dotyk na mojom pravom líci. Otvorila som moje rozospaté oči a začala sa obzerať okolo seba. Daniell sa usmieval a pozeral na mňa jeho smaragdovými očami.
,, Dobré ráno spachtoš. Dnes nejdem do práce, takže si môžeme urobiť voľný deň."
Daniell akoby vicítil moju neistotu a privinul si ma k sebe. Zaprela som sa rukami o posteľ a odtiahla sa. Daniellovi z tváre zmizol úsmev a nahradila ho kamenná tvár. Nevedela som z neho vicítiť žiadnu emóciu, žiadny náznak úsmevu absolútne nič.
,, Rada by som niekde išla, ak môžeme."
,, Myslím, že to nie je problém. Ale rád by som ťa zobral na jedno tajné miesto. Takže sa obleč a poobede prídem po teba. Teraz potrebujem zariadiť pár veci a poobede ma čakaj." Daniell zavrel dvere a ja som sa ponorila do svojich myšlienok. Nerozumiem tomu prečo sa Daniell správa zrazu inak. Nikdy sme nemali nejaké ružové manželstvo, tak prečo sa zrazu hrá na vzorného manžela? Aj keď neviem či sa to dá nazvať manželstvo. Ľudia v manželskom zväzku by sa mali navzájom rešpektovať, milovať a ctiť. No ja mám pocit, že ani jednu vec charakteristickú pre manželstvo nespĺňame. S rukou som si zašla do vlasov a odhodila prikrývku na druhú stranu postele. Jedným veľkým krokom som prekročila prah dverí od kúpeľne. Opláchla som si tvár a vysušila si ju uterákom z jemného hodvábu. Chcela som si dať aj rýchlu sprchu, no spoza dvier som počula vyzváňanie telefónu. Kozmickou rýchlosťou som prešla do izby a začala hľadať telefón. No tak, Daniell kde si dal ten mobil? Zvuk prestal hrať a ja som si zúfalo povzdychla. Sadla som si na posteľ, keď som zrazu pocítila niečo tvrdé. Mobil! Odomkla som jeho obrazovku a začala volať na políciu.
,, Tu polícia, prajete si?" spoza linky sa ozval hlas milej postaršej pani.
,, Bola som unesená. Volám sa Rose Dryan. Neviem koľko mám času a neviem ani kde som. Len mi prosím pomôžte." Rozplakala som sa a začala nepravidelne dýchať.
,, Neboj zlatko my ti pomôžeme, len zapni GPs na mobile. Hneď budeme pri tebe." Stlačila som GPs a nádejne čakala na pomoc.
,, Prepáčte, ale nevieme vašu adresu indentifikovať, máme bloknutý server," odpovedala mi.
,, Musíte ma nájsť. Počujete ? Vy musíte!" Zrazu sa v mobile ozývali len zvuky odpojenej linky. Nie, nie ja sa musím dostať na slobodu. Zovrela som ruky v päsť a zhlboka dýchala. Oprela som sa chrbtom o stenu a pomaly sa posúvala dole k zemi. Vážne to vyzerá, že sa odtiaľ nikdy nedostanem. Vážne a čo som si myslela? Veď ani s Elis sme spolu neušli, tak zrazu by ma nejaká obyčajná polícia zachránila. Chcem mať len normálny život bez žiadnych upírov. S plačom som chytila kľúč a zamkla dvere. S rozbehom som sa hodila do postele a zmáčala som slzami vankúš na ktorom som ležala. Jediná nádej, že sa odtiaľ dostanem padla na dno so všetkými ostatnými mojimi snami a túžbami. Neviem koľko minút prebehlo od toho koľko som tu ležala. Neviem koľko hodín som tu len tak bezvládne ležala, ale mala som pocit, že nie som silná ani len pohnúť maličkom. Nie to ešte ísť s Daniellom na nejaký výlet. Aj keď je pravda, že najlepšie mi urobí čerstvý vzduch.
Ahojte všetci! Ďakujem Vám za prečítanie.
Vaša Emmie 💓
