Zlomená |Lando Norris|

1

|Pred rokom|

Vrčanie  - nie priam rev motorov od áut, ktoré stáli na štartovom rošte mi hladili ušné bubienky. Atmosféra pohltila moju celú bytosť. Zimomriavky po tele prechádzali  v jednom kuse. 

Adrenalín, vzrušenie, šťastie ale aj strach pohlcovali moje telo. Miešanie pocitov spôsobilo fakt, že sa moje telo triaslo od vzrušenia.  Milovala som ten pocit, vďaka nemu som vedela, že som živá. Cítila som sa však hrdá. Hrdá na svojho priateľa, ktorý stál na štartovom rošte, jeho motor bolo počuť na kilometre ďaleko, fanúšici kričali jeho meno pričom on štartoval z druhého miesta.

Nádherné Belgicko obklopovalo trať, na tribúnach sedeli ľudia z rôznych krajín sveta len aby videli jazdiť svojich favoritov.

Stála som v garáži tímu, kde jazdil chlap, s ktorým som tvorila pár už 5 dlhých rokov. V sedemnástich sme sa stretli v kine, kde sme si ihneď padli do oka a odvtedy sme nerozlučná dvojka.  Všetci sa nám vysmiali, že nám to dlho nevydrží ale obaja sme vedeli, že sme pre seba tí praví. Niektoré vzťahy nevydržia dlhšie ako pól roka ale s ním som videla do ďalekej budúcnosti. 

Podpora, komunikácia, dôvera, úprimnosť a láska zohrávali u nás veľkú rolu a práve vďaka týmto piatim veciam sme spolu tak dlho. Rozumieme si, podporujeme sa navzájom a aj keď nie je často doma tak mu dôveruje a viem, že mi je verný. Milujem ho najviac na svete a s určitosťou viem, že máme mať spoločnú budúcnosť. Osud nás dal dokopy pre nejaký účel.

Starší ľudia nám hovoria, že sme ešte mladí a neviem čo je láska ale mýlia sa. Máme medzi sebou puto, ktoré vzniklo ihneď ako sme sa videli. Láska na prvý pohľad existuje a ja som šťastná, že som ju mohla zažiť práve s ním. On je ten s kým chcem byť po zvyšok môjho života, on je ten kto mi dáva silu, robí ma silnejšou.

"Ellie sme samé ucho na tvoju predpoveď." pozrela som sa smerom na mechanika, ktorý na mňa prehovoril. Vždy pred závodmi uzatvárame stávku, kto sa priblíži najbližšie k výsledku platí najbližší drink. Poviem vám, niekedy mám pocit, že pri nich skrachujem.

"Dnes si udrží svoju pozíciu. Bude na pódium." bola som presvedčená mojim výrokom. Verila som mu a to nie len ja ale aj jeho tím.

"Okey dobre, ja hovorím piate miesto." mrkol na mňa a presne toto vždy keď urobí tak prehrám a platím drink ja.

Červené svetlá zhasli a bolo odštartované. Všetky monoposty sa odlepili z ich miest ako na rozkaz a vyšli vpred. Naberali na rýchlosti, prvá zákruta je vždy kritická ale tento raz ju zdolali bez havárie, z čoho mali určite radosť všetky tímy. Sledovala som na monitore jeho monopost, prsty som mala prepletené a držala som si ich pri puse. Zakaždým keď išiel do zákruty som ich stisla. Bála som sa o neho ale vedela som, že je opatrný.

Desiate kolo za nami, kľud na duši, adrenalín mi prechádzal žilami a očami som ho neustále pozorovala. Jazdil neskutočne až do jedného momentu, ktorý mi spôsobil stuhnutie krvi v žilách.

Išiel niekoľko stoviek kilometrov za hodinu keď narazil do bariéry a ihneď na to ho zmietol druhý monopost, ktorý narazil do neho. Srdce sa mi zastavilo, nedokázala som sa nadýchnuť, slzy sa mi automaticky predrali na povrch a spúšťali sa dole tvárou. Stála som ako skamenená,  nevedela som sa pohnúť, nadýchnuť sa.

Žiadne informácie neprichádzali, všetci navôkol mňa boli nervózny, nik sme nevedeli či odtiaľ vyviazol živý. Neodpovedal na vysielačku, spojenie sa ako keby prerušilo. Náraz musel poškodiť spojenie ale ja som potrebovala vedieť čo s ním je.