Zlomená |Lando Norris|

25

Oči som mala prilepené na obrazovke. Tlačila som nimi oranžový monopost dopredu. Posledné kolo do konca závodu. Za ním v tesnom závese voz ferrari, ktoré riadil Sainz. Bola som ako na ihlách. Momentálne si držal piate mieste, dostal by cenné body a vďaka nim by skončil jeho tím v pohári konštruktérov tretí. Veľmi som si priala aby došiel na tom krásnom mieste. Zo začiatku som sa nedokázala pozrieť na obrazovku, stále som mala pred očami haváriu z pred roka. Teraz? Teraz neviem od nej odtrhnúť oči, moje srdce sa teší z každých bodov čo moji priatelia dostanú. Špeciálne sa teší z jazdca číslo štyri, ktorý na vozovke elegantne pláva.

Posledné kolo, posledné zákruty, posledné stratené moje nervy. Napätie prechádza mojím telom. Som nedočkavá. Odpútal sa od neho na sekundu aj niečo, vydýchla som si. Už som len čakala kedy preletí cieľovou rovinkou a bude po všetkom.

Tak sa stalo pár sekúnd po mojej myšlienke. Všetci v garáži si vydýchli, bolo na nich vidieť, že sú radi, že tento závod je za nimi. Niektorí už hlavou, mysľou pri svojich rodinách. Ja už som sa teraz videla pri vianočnom stromčeku, s kakaom v ruke a v obklopení ľudí, ktorých milujem. Vianoce boli vždy mojím obľúbeným obdobím.

"Gratulujem." venujem mu najširší úsmev ako prichádza ku mne aj so Charlotte, ktorá mu drží vodu a rukavice. Pred malou chvíľou vystúpil zo svojho monopostu, odvážil sa  a ide na povinné rozhovory.

"Ďakujem." venuje mi jemný úsmev, ktorý ale nebol ani z ďaleka úprimný. Nevedela som čo sa deje. Vycítila som z neho, že nie je všetko ako má byť. Nemá radosť? Práve získali tretie miesto. Plánovala som vyzistiť čo sa deje.  Toto nebol Lando zo včera. Včera sme strávili noc plnú vášne, láska a nevedeli sme sa nabažiť jeden druhého. Dnes je z neho chlapec, ktorý ledva na mňa pozrie a niečo ho trápi. Trápilo ma to. Nevedela som čo sa deje a to ma ubíjalo.

Prešiel okolo mňa ako duch. Neobzrel sa dozadu. Zvraštila som obočie, nepáčilo sa mi to.

"Ellie dnes ideme oslavovať, pôjdeš s nami dúfam!" už z diaľky na mňa kričal Charles vedľa ktorého kráčala Cha.

"Sama neviem aké mám plány." usmejem sa na neho keď prídu ku mne. Neviem aký máme plán s Landom. Nerozprávali sme sa o tom a ako vidím dnes z neho niečo dostať bude umenie.

"Budeme vás čakať." s úsmevom im prikývnem, že beriem na vedomie. Pobrala som sa za Pierrom, ktorý na mňa čakal v diaľke.

"Zajtra pôjdeme spolu lietadlom?" nestihla som mu pogratulovať, ani nič iné povedať, pretože prehovoril prvý.

"Samozrejme presne ako sme sa dohodli. Čo sa deje Pierre?" nedalo mi to, musela som sa ho spýtať. Videla som na ňom že nie je všetko v poriadku.

"Čo by sa dialo? Nič." pokrútil hlavou do strán.

"Vidím to na tebe. Hovor."

"Mrzí ma to ako som sa včera správal. Nemal som sa chovať ako žiarlivý kamarát, čo nevie zniesť niekoho ďalšieho v tvojom živote. Len stále bol s nami, nemohol som ti nič dôverné povedať. Všetky plány sa nám zmenili lebo Lando a ty si to nevidela. Mrzelo ma, že si si nevšimla ako náš čas zanikal."

Rozhodne som v túto chvíľu neočakávala úprimné rozprávanie. Má po závode, kde skončil na siedmom mieste. Mal by sa tešiť, mal by byť uvoľnený. Mimo toho riešime vážnu tému.

"Chápem ťa Pierre. Mala som oči otvoriť a všimnúť si vaše správanie, reč vášho tela. To mňa mrzí, že som si to nevšimla skôr. Teraz to už neriešime. Užime si posledné chvíle na trati a potom vianočné sviatky tak ako vždy."