Zlomená |Lando Norris|

32

Dostihnúť dvoch urazených chlapov je nadľudský výkon. Celý týždeň mi ani jeden nedvíhali telefón. Riešiť kurz, prácu a kauzu, ktorá nastala ma vycuciavala z energie. Každý deň som sa cítila ako múmia, ktorá vstala z mŕtvych. Každým dňom som cítila menej a menej energie. Všetko na mňa dopadalo. Najlepší kamarát a priateľ mi neveria, nerozprávajú sa so mnou a to len kvôli médiám, o ktorých hovorili ako im neveria. Mňa viackrát upozorňovali aby som ich nebrala vážne a potom si takto nasypú na hlavu popol, keď sa neriadia vlastnou radou?

Jediné baby ma držia pri živote. Volajú mi každý večer, pýtajú sa ma na môj deň a snažia sa aby som nepremýšľala nad problémami, ktoré sa okolo mňa kopili. Charles a George sa pohádali s chalanmi čo mi baby zvestovali. Daniel síce tlačí na Landa ale ten má svoju hlavu. Všetko viem od dievčat, ktoré ma informujú aj keď sa nepýtam. Prvé tréningy VC Francúzska sa začínajú za dva dni. Dovtedy musím stihnúť odovzdať jedny šaty na kurz, do práce musím zaniesť papiere, ktoré som mala roztriediť a zavolať jednému investorovi. Mám toho nad hlavu ale stále som verila, že sa tento víkend všetko vyrieši a ja si budem môcť vydýchnuť a konečne sa ukľudniť.

Celá situácia ma unavovala. Neustále telefonovanie od Flo mi tiež k tomu nepomáhalo. V každom spoločnom rozhovore sa desať minút sťažovala na brata, potom na otca ktorému vraj prepína a nikdy nezabudne spomenúť ranč, na ktorý chodí každý deň. Mám ju rada ale momentálne riešim iné problémy a naozaj počúvať ešte problémy ostatných nie je teraz pre mňa výhodou.

"Si si istá, že to chceš urobiť?" hlas mojej sestry ma prebral z hlbokého zamýšľania sa. Jej otázka bola na mieste. Nie som si istá ale situácia si to vyžaduje a preto mi nič iné neostáva. Nebola som s tým stotožnená.

"Ostáva mi niečo iné?" spýtala som sa a čakala som či príde s iným nápadom. Ako som očakávala - nastalo ticho. Sama nevedela ako by túto situáciu riešila na mojom mieste. Som si istá, že by sa podriadila a išla by s prúdom. Ja potrebujem situáciu vyriešiť, nechcem to nechať na spásu Boha, ktorá by neprišla ani za sto rokov.

Niekedy je treba skloniť hlavu, prísť a poprosiť o pomoc druhú osobu i keď nám to je úplne nepríjemné. Takéto situácie neznášam, najradšej si všetko sama vyriešim ale inak to nepôjde. Som v situácií, ktorá si vyžaduje skloniť hlavu, poprosiť o pomoc od človeka, od ktorého som si povedala že ju v živote potrebovať nebudem, ale všetko sa zmenilo.

Nadchádzajúce dva dni som riešila všetko naraz. Od rána do večera som sa nezastavila. Na kurze som odovzdala šaty, ktoré som mala ušiť. V práci som vybavila všetko čo som potrebovala. Hŕbu urobených papierov, ktorú som tam priniesla tak presne takú som si aj odniesla neurobených. Tým, že tam nechodím tak sa mi to kope na stolíku. Celé dva dni som prežívala na káve. Za dva dni som nezjedla nič. Nemala som čas ani chuť. Schudla som za dva dni 5 kilo a to len vďaka tomu ako som lietala po celom Paríži pešo. Taxík sa mi brať nechcel a po pravde bola som zvyknutá, že ma všade vozí Pierre.

Deň prvých tréningov. Kráčam ku vchodu do paddocku, vedľa mňa osoba, ktorú neznášam najviac na svete. Zhlboka dýcham aby som nepovedala niečo čo by som mohla ľutovať, pretože už len prítomnosť tej osoby ma dokáže vytočiť do nepríčetnosti. Moju kartičku do paddocku mám ešte od Pierra, druhú mi vybavil Daniel, ktorému musím vybozkávať ruky za to, že to vybavil.

Paddock bol plný ľudí. Všade bol niekto, cesta bola plná preto sme sa museli predierať až k stanovisku Scuderia AlphaTauri. Potrebovala som najprv hovoriť s Pierrom, ktorý vytvoril tento problém.

"Pyry zavolaj mi toho urazeného blba, prosím." stojím pred vchodom do garáže. Nepotrebujem vstúpiť dnu. Jediné po čom túžim je vyriešiť si všetko s ním na kľudnom mieste, kde nebudú žiadne navyše oči. Mala som šťastie, že som zachytila Pyryho, ktorý akurát išiel vojsť do garáže. Pyry je jedna veľká veselá kopa, mám ho rada. Pierre môže byť rád, že ho má.