Zlomená |Lando Norris|

23

Letisková hala bola preplnená ľuďmi. Nájsť v hlúčiku ľudí hlave na hlave mladého britského závodníka bol pre mňa problém. Moja výška bola mizerná a všetci naokolo mňa boli minimálne o hlavu vyšší takže viditeľnosť som mala tak dva metre pred sebou, aj to je veľa. Nech som sa pozerala okolo seba akokoľvek som chcela ani za svet som ho nedokázala očami vyhľadať. V hlave mi už vírili myšlienky typu "Nezabudol na mňa? Čo ak zaspal? Nestalo sa mu niečo?". Samozrejme len tie najhoršie scenáre sa mi pred očami odohrávali.

"Moreaux!!!" zastavila som, spozornela som, hlavu som otáčala do strán a snažila som sa zachytiť odkiaľ išiel krik môjho priezviska. Hlas som poznala ale nenachádzala som jeho majiteľa.

"Pane bože na teba môžem kričať aj hodinu a ty nič." za chrbtom sa mi ozval jeho hlas. Otočila som sa a až keď som ho uvidela na vlastné oči tak som sa upokojila. Hruď sa mu dvíhala o čosi rýchlejšie, z čoho som usúdila že si trochu pobehol.

"Prepáč." nevinne sa na neho pozriem. Vidím jeho oči, ktoré majú v sebe malé plamienky radosti. Jeho úsmev, ktorý je nefalšovane šťastný. Srdce mi pri pohľade na neho poskočilo. Moje vnútro sa zaplnilo, uvedomila som si, že to má čo dočinenia s chlapcom, ktorý stojí predo mnou.

"Akú si mala - " skôr ako to stihol dopovedať som ho objala. Ruky som mu ovinula okolo pása a hlavu som si uložila na jeho už pravidelne sa dvíhajúcu hruď. Objať môžem predsa každého neznamená to ihneď, že s niekým tvorím pár. Stále chcem náš vzťah udržať v okruhu blízkych priateľov ale objať som ho musela. Cítila som potrebu urobiť to.

Jeho ruky si ma k sebe pritisli ešte viac ba už to ani nešlo. Medzi nami nebolo ani milimeter priestoru, žiaden kúsok papiera by sa medzi nás nedal.

"Cesta bola pre moje šťastia krátka, pretože som zaspala." zasmejem sa keď sa od neho pomaly odtiahnem. Celú noc som riadne nespala a ak by som v lietadle nezaspala znovu by som v ňom len tŕpla.

"Nabudúce prídem ja nech nie si v strese z toho cestovania, viem ako lietanie sama nemáš rada."

Môj malý kufor po dvoj minútovej hádke zobral on. Nevedel pochopiť, že mi ruky neodpadnú ak si ho zoberiem sama. Mal svoju hlavu a nedal sa odbiť. 

Cesta prebehla pomerne rýchlo. Ani na sekundu sme nezatvorili ústa, pretože sme si stále mali čo povedať, i keď sme spolu boli neustále v kontakte. 

"Vy dvaja mi máte čo vysvetľovať!" nestihla som za sebou zatvoriť dvere od auta, keď som za sebou započula hlas Flo. Otočila som sa smerom ku nej pričom ma zarazila jej zamračená tvár. 

"Čo sa deje?" nechápala som jej reakcií. Vždy sme boli za dobre a v kontakte odkedy sme sa spoznali. Premýšľala som čo zlé sme s Landom mohli urobiť ale nič ma nenapadalo. 

"Vy dvaja ste hnusní klamári! Špeciálne môj podarený braček, ktorý mi klamal do očí. Naozaj sa musím dozvedieť od Pierra, že vy dvaja tvoríte pár?!!" 

Moje myšlienkové pochody sa zastavili pri poslednej otázke. Povedala meno môjho najlepšieho kamaráta. Odkedy sú v kontakte? To jediné ma zaujímalo. 

"Pierre Gasly?" 

"Ty si v kontakte s Pierrom?" 

Môj hlas sa miešal s tým jeho keď sme jej pokladali obaja otázku ohľadom Pierra. Ani jedného nás nezaujímalo, že je nahnevaná. Skôr sme boli zvedavý čo odpovie.

"Naozaj si toto jediné zoberiete z môjho výlevu? Ste neskutoční! Áno Pierre Gasly, písal mi lebo si mu neodpísala a chcel vedieť či si v poriadku doletela."