Zlomená |Lando Norris|

16

|Nasledujúci deň|

Lando mi celý deň neodpovedal na moju už pre neho unavujúcu otázku "Kam ideme?". Odmietal sa so mnou o tej téme rozprávať a dokonca ma vždy prekukol, keď som z neho chcela tajnými otázkami vypáčiť kam pôjdeme. Dobre pre tentokrát strážil svoje tajomstvo až ma to udivovalo. Ráno som išla s Flo do obchodu so šatami, kde sme po dohom hľadaní jedny vybrali, po obede sme sa išli prejsť a po prechádzke sme si spolu na hodinu zacvičili. Ústa sa nám nezatvorili, stále sme sa mali o čom rozprávať a čas nám tým pádom utekal veľmi rýchlo.

"Ellie o dve hodiny odchádzame nemala by si sa chystať?" premeral si môj outfit, ktorý sa skladal z teplákov a trička. Vlasy som mala v drdole ale nenáhlila som sa do príprav. Vedela som, že mám ešte čas, nepotrebovala som dve hodiny na prípravu. Šaty som od včera mala vybrané a s make-upom som sa nechcela moc trápiť. Dnes nemám náladu na omietku na mojej tvári.

"Neboj všetko stíham na čas. Neurobím ti hanbu na mieste kam máme namierené." usmiala som sa na neho, on mi úsmev s krútením hlavy oplatil. Usadil sa vedľa mňa na sedačku pričom sa natočil celým telom na mňa.

"Toho sa nebojím, aj takto tam môžeš ísť."

"Hovoril si spoločenské šaty nie tepláky."

"Možno som klamal." odmlčal sa na chvíľu. Kútiky pier mu cukali do úsmevu, teraz si len zo mňa uťahoval.

"Dobre neklamal som. Spoločenské šaty sa budú hodiť. Inak môžem ich vidieť?" očami ma nabádzal aby som mu ich ukázala. Nemala som to v pláne. Chcela som aby mal moment prekvapenia.

"Nemôžeš, nechaj sa prekvapiť. Budem sa len modliť aby to nebolo príliš. Budem dúfať, že sa aj tebe budú páčiť, keď ideme spolu."

"Nech si vybrala akékoľvek budeš v nich žiariť."

Slovami ma upokojil a potešil zároveň. Vie ako na dievčatá i keď si to neuvedomuje. Nevinnosť a nevedomosť z neho sála.

Pravú ruku mal položenú na gauči a opieral si o ňu hlavu. Pôsobil pokojne a vyrovnane. Vedela by som sa na neho pozerať, na jeho tvár a úsmev. V jeho prítomnosti som pokojná, nič ma neťaží, viem že mu môžem dôverovať. Nezradí ma, pýta sa, zaujíma sa.

Pri Lucasovi som mala tie isté pocity. Cítila som sa pri ňom bezpečne, vedel ma slovami upokojiť. Znovu sa mi tie pocity vrcholili na povrch. Konečne som sa začala usmievať, užívať si život, plniť si sny. Mal na tom zásluhu Pierre, ktorý mi veľmi chýba ale i Lando, ktorý sa pričinil. Vďaka nim dvom som začínala vnímať svet inak, otvorila som sa možnostiam, ktoré sa mi naskytli a užívam si ich plnými dúškami.

Posledné týždne svojho života som síce nedobehla zameškané za rok ale pomaly si plným všetko na čo som nemala odvahu, náladu cez ten rok. Mala som po svojom boku správnych ľudí, vďaka ktorým som sa cítila živá.

Pól hodinu som ešte s ním pobudla, v tichosti sme sedeli a obaja sme si užívali to ticho, ktoré sme mali na premýšľanie. Obidvaja sme boli zahrabaný hlboko vo svojich myšlienkach, ktoré sme si potrebovali utriediť.

--------------------------------------------

"Ellie hovorila som mi že sa za hodinu stihneš pripraviť!" zdola na mňa kričal Lando, ktorý už bol zjavne oblečený a čakal len na mňa. Už som bola hodnú chvíľu pripravená ale odvaha na to aby som zišla dole sa vytratila pri pohľade do zrkadla. Som oblečená dostatočne? Nie je to príliš? Nemám tie šaty dať dole? Nemôžem nič iné tu nemám.

Myšlienky sa mi v hlave vírili za sebou, neboli to práve pozitívne ale zahnať do rohu sa mi ich nepodarilo. Nebola som si istá tým ako vyzerám. Priznala som si už ráno, že chcem aby sa mu šaty páčili, nechcem aby sa hanbil síce neviem kam ideme.