Môj otec nemal dokonca ani zmysel pre humor. Bol to ambyciózny suchár v béžovom svetri, v 20-tke takmer plešatý s nosom zaboreným do strán novín a žeby bol v posteli nejaké veľké zvoera na to nechcem ani myslieť. Asi po roku začal naliehať aby sa mama vrátila s ním do Anglicka a bývala tam s ním. Rozposlal stovku žiadostí o zamestnanie do všetkých pobočiek CityBank v krajine. Mame stačilo poslať jedinú a už dostala ponuku prednášať taliančinu na Leicestrickej univerzite. Tam sa aj presťahovaly 6 mesiacov po tom, čo mama otehotnela, čalala mňa. Leicester nebol Florencia, dokonca ani Londýn, a otec nebol spokojný. Netrvalo dlho a zaľúbil sa do jednej barmanky. Tak ako som sa jedného dňa zobudila v tele cudzej adolescentky, tak sa znenazdajky môj otec jedného dňa pred šiestimy rokmi navždy vyparil z našich životov. Práve v tom okamihu som pochopila, čo na hodinách chémie znamenaly ,,nezvratné reakcie." Ako keď niečo zhorí alebo keď sa vajice uvarí na tvrdo. Uvedomila som si, že môj život už nikdy nebude ako pred tým, v dobrom či zlom. Akokoľvek som sa snažila predstierať že je všetko v najlepšiom poriadku, vo vnútri som vedela že to dobré už mám dávni za sebou. Všetok nastávajúci čas som sa už len snažila presvedčiť ostatných, aby si nerobily starosti a necítila sa povinný akomkoľvek spôsobom pomáhať. Zbytočne. Až do doby metamorfózy sa môj život podobal nekonečne nudnej a upršanej nedeli, rozdelenej medzi učenie a hodiny baletu. Kopu času som strávila písaním otrasných básničiek a opakovaným púštaním videokazety Popoluška, kde tancuje Silvia Óčesko. Darovala mi ju mama a teraz už bolo nemožné niekde ju zohnať. Celé hodiny som pred zrkadlom skúšala tancovať ako ona. Pravdupovediac snívala som, že absolvujem ,, kráľovskú baletnú školu" a ešte v ten istý večer budem tancovať rovnako ako Silvia, hlavnú postavu v Ľabuťom jazere. A to vo veku 19-tich rokov. Aby sa mi to podarilo musela som sa dostať na Kráľovskú baletnú školu hneď po tohtoročných maturitných skúškach. Skúšky boli veľmi prísne, a aj keď na svojich stránkach škola vyzýva študento, aby sa nenehali odradiť finančnímy problémami, mňa to dokonale odraďilo. Moje spolužiačky trávili dni po kaviarniach alebo v nákupnom centre a kupovaly tam šmink, a ja som medzitým premýšľala o spôsibe, ako sa dostať do Londýna, zaplatiť si školné a stať sa baletkou. Myslím že v hĺbke srdca by moja mama najradšej videla v tom nákupnom centre. Hoci na druhej strane som presvedčená že jej na ukutočnení môjho sna záležalo ešte viac ako mne samej, aj keď som si to v skutočnosti nemohli dovoliť, a otec mal už svoje dvojčatá o ktoré sa musel postarať. Takže sme o tom radšej nehovorili. Nebola som ten typ ideálnej dcéry v puberte, po ktorej túžil každý rodič. V prípade že by taká vôbec existoval. Niežeby som bola nejaká výtržnička, ale odkedy otec odišiel, prestala som sa usmievať.
