Okolo jedenastej sa mama vratila domov. Strhla som sa tak, že som zhodila dialkovy ovladač, a ten sa rozletel na tisíc kúskov. ,,Zaspala si na gauči, zlato? Zajtra ráno budeš celá dolámaná. Jedla si? Pozri sa na seba, si bledá a chudá...'' odrecitovala, kým mi dávala bozk na čelo. Pretrela som si oči a usmiala sa na ňu ešte pod vplyvom spánku. Urobila som jej miesto pri sebe a vyložila som jej nohy do lona, aby mi ich pomasírovala. Bolo to také príjemné, že v tom okamihu ma mohla požiadať o čokoľelvek. A naozaj... ,,Tak už si sa rozhodla, kam pojdeš študovať budúci rok?'' Tvarila som sa že ma zaujíma telka. ,, Hej počuješ ma?" opýtala sa a štipla ma do palca na nohe. ,,Auu! To bolí'' ,,Tak ma počúvaj, keď sa s tebou rozprávam! Teraz ťa zaujíma varenie?" opýtala sa a vstala, aby pozbierala kúsky ovládača a vypla televízor. ,,Teba by to mohlo zaujímať... mohla by si aj ty občas pripraviť mangovú tortu..." ,,Ty mas rada mango?" ,,Nie to bol príklad..." ,,Mia teraz vážne, už nemáme veľa času.'' ,,Bože, mami som unavená'' ,,Vieš že aj ja? Kým neviriešime túto dilemu, nebudem sa môcť vyspať,'' ,,Takže...?" ,,Mama dobre vieš že chcem ísť na kráľovskú baletnú'' ,,Zlatko, dobre vieš ako mi záleží na tom, aby si tancovala, ale táto škola je len pre..." ,,Pre koho?'' prerušila som ju tvrdo ,,len pre tých, čo si to zaslúžia? Len pre bohatých? Nie pre mňa, však?'' odvetila som útočne,,Mala som na mysli pre tých ktorý majú niečo za sebou a tý ktorý si môžu dovoliť viac než 12 tisíc libier ročne" ,,Tak o to ti ide? Neveríš mi?'' poznamenala som sklamane ,,Choď spať!" Na druhý deň ráno som sa zobudila skôr a pripravila raňajky. Odišla som predtým, než sa zobudila. Bola poriadna zima, akoby chcelo snežiť. Sadla som si ny bicykel a začala som šliapať do pedálov tak rýchlo ako som len vládala. Pľúca mi išli vybuchnúť, vyzerala som ako drak chrliaci oheň. Do školy mi to trvalo rovnú pol hodinu, ale šliapať mraze pri mínus piatich stupňoch, oblečená do debilnej sukne školskej uniformy a do pančúch, bola hotová výprava. Dorazila som zmrznutá, so sivou pokoškou. V ten deň som sa v škole objavila v predstihu a využila som to na zopakovanie učivva kvôli testu z matiky. Sára pribehla ako vždy, keď už bola učitelka v triede. ,,Si pripravená?" opýtala sa s obrovským usmevom, nečakajúc na odpoveď podotkla ,,Neboj sa, nechaj to na mňa.'' Deň predtým sme sa učily spolu u nej doma.,,Nedokážem si to všetko zapamätať, nemám na to moc veľkú hlavu!'' povedala som Sáre s plačom na krajíčku. ,,Musíš! Zajtra nás čaká ďaľší test a neodídeme odťial, kým nebudeš ovládať všetko naspamäť.'' ,,Neviem sa sústrediť, nemôžem za to, nie je to moja vina,'' ohradila som sa. ,,Nie, tebe sa len nechce učiť, tak je to!'' ,,Sára, trčíme za stolom už od tretej a je takmer osem hodin. Už mám celkom plochý zadok.'' Sárina mama sa ako vždy objavila v izbe s úsmevom na tvári. ,,Dievčatá, je čas sa ísť najesť. Mia volala som tvojej mame a povedala som jej, že sa naješ s nami. Po veceri môžete pokračovať, ak ste ešte neskončili. Máme kura so zemiakovou kašou a čokoládový dezert...'' Možni ešte nebolo neskoro aby si ma adoptovali. ,,To je výborné, som hladná ako vlk!'' vykríkla som. ,,Dobre, tak prídte k stolu hned, ako sa Patrik objaví doma.'' Doriti! V tej chvili ma prešiel hlad. Spoločná večera s Patrikom, bola horšia ako kráčať bosá na črepinách. To som nemohla podstúpiť. O 10 minút sa ozval zvonček. Naskočili mi zimomriavky a zdvihol sa mi žalúdok. ,,Aha, už je tu!'' vykríkla Sára vzrušene ,,poď, ideme dole, Pata som už nevidela mesiac''. Sára sa mu z posledného schodz hodila do náručia, kým ja som sa prizerala, ako sa točí zo svojou sestrou a predstavovala som si byť na jej mieste. Stiahol sa mi žalúdok a oblial ma studený pot. Na krok odo mňa stál on, muž môjho života, objímal svoju sestru a neuvedomoval si, čo spôsoboval môjmu srdcu a mojim hormónom. Potom ma zbadal a jeho hebké ústa sa roztiahli prekrásnym úsmevom, ktorý ma celkom paralyzoval a spôsobil, že som sa cítila ešte viac ako idiot. ,,Hej, aj frfloš je tu !'' zvolal a vydal sa po schodoch ku mne, pretože som očividne nebola schopná pohnúť sa z miesta. Dôvod, prečo ma volal frfloš bol viac ako jasný. Za 13 rokov som sa naňho usmiala asi trikrát, ale nemala som na výber. ,,Ahoj!'' odpovedala som rozpačito a hľadela mu ponad plece akoby ma viac zaujímali tapety na stene. ,,No tak, dudroška, poď, nech ťa objímem, veď nie som nakazený!'' Zdvihol ma do vzduchu a prilepil mi na líca obrovské bozky. Ostala som bez dychu, plná neopísatelných emócii, rozpoltena medzi túžbou pobozkať ho na ústa priamo pred všetkými a potom utiecť. ,,Fuj... to je odporné, Patrik!'' kričala som znechutene utierajúc si líca rukávom, akoby ma práve olízal buldog. Popritom som sa z celej sily v duchu preklínala za to, čo robím. ,,No tak, Pat, nechaj ju na pokoji...'' smial sa jeho otec. S úsmevom mi postrapatil vlasy, potom sa poprehrabal v ruksaku, vybral z neho tričko s obrázkom Kráľovského námorníctva a daroval mi ho. V kútiku srdca som dúfala že si ho predtým sám vyskúšal. Odvtedy som ho nevyzliekla. Usadili sme sa za stolom a ja som sa začala škvariť na stoličke.
