Za hranicami

2. Prepadnutie

Slnko blížiace sa k horizontu naznačovalo príchod noci. Dlhé ťahavé lúče pozlácali zelené a hnedé pláne, ktoré sa pod vplyvom dvoch mesiacov, ktoré vykúkali spoza ďalekých kopcov, začali vlniť. Nie, nebola to metafora, Krajina vlniacich plání nedostala svoje pomenovanie nadarmo. Lúky a polia sa naozaj načahovali za dvojicou mesiacov Atlas a Kalistó a vytvárali tak vlny v závislosti od pohybu nebeského páru. Pohyby však neboli prudké, a tak bolo ľudské obyvateľstvo schopné prispôsobiť svoje príbytky týmto slabším výkyvom. 

Večerný vánok rozháňal vysokú trávu a koruny stromov blízkeho lesa neraz zašumeli. Spomedzi listov jedného zo stromov si bystrý pozorovateľ mohol povšimnúť útlu postavu usadenú na hrubom konári. Svetlohnedé rovné vlasy jej tancovali v rytme vetra a jej pozorný pohľad bol zafixovaný na scenériu ďaleko pred ňou. Hlavu mala opretú o kmeň stromu a jednou rukou sa pridržiavala o tenkú haluz nad ňou. 

Anna sa v korunách stromov cítila ako doma. Chodievala sem takmer každý večer pred zotmením ako divák do kina a sedávala vždy na tom istom mieste, kde konáre stromu odhaľovali rozsiahlu krajinu ako na dlani. Sledovala tancujúce pláne a keď prižmúrila oči, so štipkou predstavivosti pred sebou videla búrlivé more, ktorého vlny odrážali zlatisté lúče zapadajúceho slnka. Stupňujúci vietor ju utvrdzoval v predstave, že sedí na vysokom útese a nie na začiatku mierumilovného lesa. 

Ktovie ako ďaleko sa nachádzalo more? Nikdy ho na vlastné oči nevidela, no dobrodruhovia, ktorí vykročili za hranice Krajiny a vrátili sa, jeho zjav podrobne opísali. Annina skúsenosť s vodnými plochami siahala len k menšiemu jazierku na okraji Krajiny, kde však nebolo možné bývať. Keď sa zem vlnila, voda z jazierka sa vylievala raz na jednu, raz na druhú stranu, a tak bolo okolie jazierka neustále vlhké.

Anna pozorovala dvojicu mesiacov, ako si pomaly, ale iste vykračujú svojou cestičkou po oblohe. Kalistó naprieč krajmi Planéty dostala pomenovanie Zlatá dáma, keďže odrážala na zem žlto-oranžové lúče, a Atlas bol naopak Modrý pán. Keď svietili naraz, navzájom svoje farebné žiarenie rušili a na zem odrážali len obyčajné "biele" svetlo. Keď sa však nočná obloha zaťahovala mračnami a sem-tam spoza oblakov vykukol len jeden z mesiacov, začalo sa farebné predstavenie. 

Toho večera však bola obloha jasná a slnko sa pomaly usádzalo za horizontom. Anna takmer zaspala v tej pokojnej atmosfére. Viečka sa jej priťažievali, keď vtom náhle niečo v diaľke ju donútilo ich otvoriť dokorán. 

Jej telom prebehla vlna adrenalínu a svaly sa jej napli. Náhle spozornela. Videla správne alebo sa jej len niečo zazdalo? Urýchlene sa postavila na konár a malými, opatrnými krôčikmi po ňom kráčala vpred, pričom sa pridržiavala haluze nad ňou. Nahla sa dopredu a zažmúrila oči do diaľky. 

Znovu rozmýšľala nad tým, čo pred chvíľou videla. Kdesi v diaľke zazrela malé čierne bodky, ktoré sa približovali k jej dedine, no zrejme zmizli za vlnou pláne, ktorá sa pomaly dvíhala k mesiacom. Aby sa uistila, že sa jej to len zdalo, rozhodla sa počkať, kým vlna znova ustane a odhalí sa jej pohľad na to, čo je za ňou. 

Napätie a strach v nej však neutíchali, nech si povedala, že sa nič nedeje aj stokrát. Jednou nohou nervózne podupkávala na konári stromu a stisk jej ľavej ruky, ktorá sa držala o haluz, zintenzívnel. Mohlo prejsť zopár mučivých minút, kým sa pláň prestala dvíhať a začala znova klesať dolu. Ak sa čierne bodky pohybovali dopredu, mala by ich vidieť skôr, ako pláň klesne úplne nadol. Bola to otázka pár sekúnd, kým sa tak stane...

Napokon možno ani o nič nejde, hovorila si. V Krajine bol vždy pokoj a mier, cudzinci sa predsa o ich územie nezaujímali. Hrozba zvonka nebola pravdepodobná a z vnútra už vôbec nie. Možno sa dedinčania vracali z výletu pri jazierku, rozmýšľala.