Za hranicami

17. Školské lekcie

"Počujete to?" prehovorila Terka.

"Nie, nič nepočujem," Zoja pokrútila hlavou.

"Presne tak. Žiadne ozveny."

Mala pravdu. Napriek tomu, že dvere, ktorými prešli, nemohli nijak zamknúť, tak počas desiatich minút, kedy sa zapierali do dverí v snahe zabrániť Rezonancii vstúpiť, sa na ich prekvapenie nedobýjala dnu. Nesnažila sa tie dvere otvoriť a ani do nich netlačila. Len ich neustále vzývala do sály, naspäť za ňou. Menila hlasy z jedného na druhý, pýtala sa otázky, ktoré sa končili slovom prosím a nariekala. Nešla však za nimi.

Pravdepodobne nemohla. 

Steny boli obrastené akýmsi zeleným machom, a tak zabraňovali šíreniu ozveny. Možno ju Rezonancia potrebovala k svojej existencii. Po chvíli teda všetci pochopili, že už im od nej nič nehrozí, a vydali sa do hlbín tmavej chodby. Jej nariekanie a následné zúrivé hromženie postupne zanikali v diaľke.

Anna sa bála prehovoriť. Ticho kráčala vedľa svojich kamarátov bez toho, aby mukla. Počúvala, ako sa rozprávajú o tom, akí sú hladní a ako dúfajú, že čoskoro narazia na koniec tunela. Nádejali sa, že ich dovedie aspoň k ovocným stromom. Anna s nimi ticho súhlasila, no zdráhala sa otvoriť ústa. Lebo čo ak by z nich nevyšiel žiadny zvuk? Čo ak v sále nechala svoj hlas?

Po chvíli si to ale rozmyslela. Ak sa jej takéto niečo prihodilo, bude tomu musieť čeliť. Bude musieť nájsť spôsob, akým získa svoj hlas späť, kým nie je neskoro. Možno sa bude musieť vrátiť, zajať Rezonanciu a vyžiadať si ho naspäť. Možno bude musieť poprosiť, tak ako to robila ona, hoci len pohľadom. Možno ju bude musieť mučiť, zabiť... Nevedela, ako to fungovalo. Ako zrušiť kliatbu. 

Musela však spraviť prvý krok a zistiť, či sa jej najhoršie predstavy vôbec naplnili. Pred očami sa jej prehrával ten moment, kedy ju Rezonancia väznila v rukách a prehovorila na ňu jej hlasom. Zdalo sa jej to? Keď teraz otvorí ústa, vyjde z nich niečo...?

"Inak, Anna?" znenazdajky ju oslovil Rišo.

"Áno?" odvetila úplne automaticky.

"Ako si vedela, čo sa Rezonancia chystá spraviť?"

Vtom jej došlo, čo sa odohralo. Vzápätí vybuchla do smiechu. Smiala sa tak veľmi, že ju začalo z toho bolieť brucho a z očí jej stekali slzy. Nemohla sa však zastaviť. Bola tak šťastná, že práve prehovorila svojím vlastným hlasom, až sa jej to zrazu zdalo smiešne. Náhle jej prišlo absurdné, že strávila desať minúť tým, že rozmýšľala, ako z Rezonancie vymučí jej hlas naspäť. 

Jej kamarátom to však neprišlo až tak vtipné. Nemali poňatia, čo tento záchvat vyvolalo a ostali zmeravene stáť okolo nej, pozorujúc, ako sa schúlila do klbka a ako sa jej triasli ramená od smiechu. Zľakli sa, že sa v sále zbláznila.

Keď sa upokojila, zotrela si slzy z očí a narovnala sa, pustila sa do vysvetľovania. Opísala im, ako prišla na to, čo mala Rezonancia za lubom a ako sa bála o svoj hlas. Zhodli sa na tom, že tá zlodejka použila nejaký trik, ilúziu, aby Annu presvedčila, že sa zmocnila jej hlasu a aby sa na skúšku pokúsila prehovoriť, a teda odpovedať na jej otázku. Keď ich konverzácia utíchla, privítalo ich svetlo na konci tunela.

Doslova.

_ _ _

Pätica vyšla von z tunela a niekoľko desiatok sekúnd, možno zopár minút, len stála na jeho konci. Museli sa trochu zorientovať, pretože strávili niekoľko hodín v tmavom zatuchnutom tuneli, v istých chvíľach dokonca bojujúc o život. Teda o hlas. Prirodzene, boli trochu dezorientovaní. Netušili, koľko času vlastne v priechode strávili, koľko času im zostávalo do zotmenia, aké je vonku vlastne počasie a čoskoro ich prepadli obavy ohľadom stravy a nocľahu.