"Myslíte si, že vojsko na nás niekde bude čakať?" ozvala sa Zojina otázka za svitania. Pätica práve po sebe upratovala chatku a užívala si posledné momenty ako takého tepla predtým, ako sa pustia von do tej zimy. Vyzeralo to, že v noci ešte nasnežilo.
"Možno to vzdali," mykla plecom Terka, no sama neverila svojim slovám.
"Nie, nemôžu si dovoliť, aby im utekali zajatci a vojaci. Robí im to zlý imidž," rozmýšľal Rišo nahlas.
"Navyše, všetci v armáde majú strach z Menosa a nikto ho nechce nahnevať," pokračovala Zoja. "Ktovie, či vôbec vie o tom, že sme utiekli. Možno sa mu to nikto ani len neodvážil povedať a dúfajú, že nás chytia skôr, ako na to príde."
"Tak na nás nemali poslať štyroch hlúpych vojakov," Adam narážal na to, ako ich pred pár dňami prekvapili v lese. Anna sa v duchu usmiala, bolo to akoby Adama urážalo to, že si vojsko myslelo, že ho premôžu štyria chlapíci.
"Už dávno po nás nejdú len štyria," vzdychla si napokon.
Kde len môžu byť? preháňalo sa v ich hlavách. Vetrušky ich odohnali, no armáda sa predsa nemohla tak ľahko vzdať. Zrejme zmenili plán. Možno prečkali noc a v týchto momentoch už sa plazili po rebríkoch hore na sedlo s chatkou. Možno však horu obišli, čo by im však mohlo trvať dlhšie. Jedine, že by v noci nespali, no to snáď nebolo možné. Alebo? Čo ak im pri zostupe zablokujú cestu? Čo ak na nich niekde čakajú, číhajú...?
"Poďme. Čím skôr vyrazíme, tým lepšie," zavelila Anna a všetci horlivo prikývli.
O pár minút už sa brodili snehom a snažili sa nevnímať zimu, ktorá sa im dostávala pod pokožku. Neboli na takéto počasie veľmi pripravení, oblečené mali len bundy a svetre, ktoré sa Terke podarilo zohnať v Malpíri, čo zrejme nestačilo. Čím rýchlejšie sa odtiaľ dostanú, tým lepšie.
Anna s Terkou si vymenili pohľady, keď prechádzali okolo miesta, na ktorom sa ešte v noci nachádzal cintorín. Keby im už tak nebola zima, iste by im po tele prebehla vlna zimomriavok pri spomienke na bezodnú čiernu dieru a hodnoverné podobizne ich blízkych. Mohol to byť nejaký putovný cintorín, ktorý sa vždy objavoval na iných miestach? Mohol to byť cintorín, ktorý sa objavoval síce na tom istom mieste, no len v určitý čas či len pre určitú osobu? Anna zomierala zvedavosťou.
Kráčali však v tichosti. Nikto po ceste ani nemukol, akoby sa báli, že ich zima oberie o dych, keď prehovoria. Ich drkotajúce zuby hovorili za všetko, pohybovali sa mechanicky, kládli nohu pred nohu v pravidelnom rytme a dúfali, že ich to privedie na koniec sedla. Kráčali však pomerne dlho, no konca nikde. Naopak, svah začal stúpať.
"Nemali by sme ísť dole a nie hore?" sťažovala sa Zoja.
Jej táto otázka spôsobila, že sa skupinka zastavila. Bolo im jasné, že nemôžu strácať čas, inak zamrznú. Nemohli si dovoliť stúpať hore, do ešte väčšej zimy a naberať na výške, ktorú by potom znova museli schádzať dole. Navyše, začínalo znova snežiť. Musela existovať nejaká skratka.
"Viem, že to pravdepodobne nechcete počuť, ale môžeme použiť tunelové priechody," ozval sa Adam. Cez obláčik pary, ktorý mu vyšiel z úst, keď prehovoril, mu ostatní takmer nevideli na tvár. Pery mal modré, tak ako ostatní.
Anna mala pocit, že navrhol možnosť, ktorej sa všetci obávali a stránili, no nevedela prečo. Nikto mu na to neodpovedal, akoby sa snažili na jeho slová zabudnúť. A tak Anna prerezala ticho.
"Čo sú tunelové priechody?"
Spočinuli na nej štyri páry očí, ktoré sa ostýchali jej odpovedať. Napokon prehovoril Rišo.
ESTÁS LEYENDO
Za hranicami
FantasíaKrajina vlniacich plání bola vždy pokojným miestom a domovom mierumilovných ľudí, oddelená od zvyšku sveta. Harmóniu však jedného večera naruší nečakaný hosť a Anna je nútená vydať sa do neznáma, ďaleko za hranice Krajiny, ktorú doposiaľ nikdy neopu...
