Za hranicami

4. Ty snáď nie si človek?

Anna sa prebudila so zistením, že ju ukrutne bolí hlava. Cítila, že leží na tvrdej zemi a obklopuje ju tma a chlad, no nemala odvahu otvoriť oči. Náhle si uvedomila ostrú bolesť v jej ľavej dlani, no netušila prečo. Kde sa to nachádzala? Žeby v noci spadla z postele na zem?

Pomaly sa jej však vynárali v mysli spomienky na udalosti pred jej omdlením. Pri uvedomení, čo všetko sa udialo, ju takmer naplo. Snažila sa podoprieť lakťami, ale triaslo sa jej celé telo. Napokon sa predsa len nejak vysúkala do sedu a chrbtom sa oprela o tvrdú stenu. Snažila sa odlepiť od seba svoje viečka, no keď otvorila oči, čakala ju len tma. Bolesť v hlave sa stupňovala.

Rozmýšľala nad tým, či sa má ozvať, spýtať sa kde je, čo tu robí, či je ešte niekto tu, ale nezdal sa jej to ako najlepší nápad. Nechcela na seba pútať pozornosť.

Jej oči sa postupne prispôsobovali tme a pomaly začala rozpoznávať obrysy jej okolia. Po jej ľavej strane sa nachádzali kovové mreže, pred ňou takisto. Za mrežami bolo zrejme okno, no bolo prekryté čiernou plachtou, a tak neprepúšťalo veľa svetla. Mreže sa nachádzali pravdepodobne na nejakej dlhej chodbe, pretože aj jej najmenší pohyb sa ozýval celým priestorom. 

S úľakom si uvedomila, že v cele nie je sama. Pri jej nohách ležali ďalší ľudia, očividne takisto omráčení. Koľko ich bolo? Jeden, dvaja, traja, štyria...

Takmer ňou myklo, keď náhle zbadala tmavú postavu sediacu po jej pravici. Mohla byť tak tri metre od nej, no bol to jediný človek pri zmysloch. 

"K-kto si?" zašepkala takmer nečujne, dokonca bola presvedčená, že ju dotyčný ani nemohol počuť.

"Neviem, ako mám na tú otázku odpovedať," odpovedal po chvíli. Bol to mužský hlas, zrejme sa snažil byť potichu, ale jeho hlboký hlas sa predsa len ozýval chodbou. Anna sa zamračila nad tou zvláštnou odpoveďou, no potom rozmýšľala, čo by odvetila ona, keby sa jej niekto spýtal. "Som Anna" by asi aj tak nikomu nepomohlo.

Ľavou dlaňou sa chcela pridržať mreží vedľa nej, no ihneď sykla od bolesti. Popri silných migrénach zabudla na ostrú bolesť v dlani. Palcom pravej ruky opatrne prešla po boľavom mieste a zistila, že jej ešte nestihla celkom zaschnúť krv. Prečo mala vlastne ranenú dlaň? Snažila sa spomenúť si na predošlú noc ešte podrobnejšie, keď sa jej v mysli vynorila spomienka na toho odporného chlapa, ktorý ju vytiahol z úkrytu. Vtedy sa musela poraniť. 

Zubami sa snažila odtrhnúť lem jej tenkých šiat a zaviazala si ním dlaň. Už po chvíli cítila, že je látka premočená krvou. Vzdychla si, viac už s tým nezmohla. Snažila sa postaviť, ale po chvíli to vzdala. Telo sa jej triaslo a pociťovala svalovú horúčku na nohách. Rozmýšľala, koľko ciel sa na chodbe môže nachádzať, keď sa náhle otvorili dvere kdesi vpravo na chodbe a cely zalialo ostré svetlo zvonku.

"Ľahni si a tvár sa, že si sa ešte nezobudila," pohotovo jej povedal ten chalan po jej pravici a bez váhania ho poslúchla. On spravil to isté.

"Ešte nie sú hore," povedal niekto, kto nakukol do ciel a vzápätí sa dvere znova zatvorili. 

Chalan vedľa Anny sa znova posadil a povedal len tak ledabolo: "Chodia sem snáď každú hodinu nás kontrolovať."

"Ostatní sa ešte neprebrali?" spamätala sa Anna a pýtala sa.

"Nie," odvetil stroho.

"Koľko sme tu?" 

"Neviem, ja som hore už zopár hodín."

"Čo sa to deje?"

"Netuším."

Anna si nahnevane odfúkla a prevrátila očami.