Anna sa v noci zobudila na tlmené buchnutie dverí. Pohotovo sa posadila a v tichosti načúvala. V tom tichu sa ozývalo len desivé kvílenie vetra za oknami chalúpky a Rišovo slabé chrápanie. Žeby sa Anne len snívalo? Keď sa jej oči rozlepili zo spánku, s hrôzou zistila, že v chalúpke jej niekto chýba. Riša počula chrápať, Zojine ohnivé vlasy trčali spoza deky a Adamov široký chrbát nešlo prehliadnuť. Kde bola Terka?
Anna premohla svoju ospalosť a v tichosti sa postavila. Vykukla z okna. V belobe snehu rozpoznala Terkinu malú postavu, ako kráča kamsi preč, vláčiac so sebou deku. Mračná už dávno ustúpili a Anna videla celkom jasne vďaka svitu dvoch mesiacov.
Ovinula si deku tesnejšie okolo tela a potichu vykĺzla von. Terku už nevidela, no kráčala po jej stopách. Nechcela na ňu kričať, bála sa stvorení, ktoré mohli skrývať hory. Kam to len išla? Anna sa pohrávala s myšlienkou, že bola Terka námesačná.
Čím ďalej však išla, tým zvláštnejší pocit mala. Kde-tu začula tichý šepot, no vždy sa presvedčila, že sa jej to len zdalo. Terkine stopy ju zaviedli k akejsi kovovej bráne, ktorá ohraničovala nemalé územie. Anna s počudovaním zistila, že išlo zrejme o nejaký cintorín. Po zemi boli roztrúsené kamenné pomníky a dokonca tam rástli aj stromy, ktoré však boli celkom biele od snehu. Pred cintorínom stála väčšia tabuľa, ktorá však bola celkom prázdna. Anna nad tým len mykla plecami.
Náhle zaregistrovala pohyb. Pohľadom vyhľadala malú postavu, ktorá sa skrývala za jedným z blízkych pomníkov. V presvedčení, že išlo o Terku sa vybrala jej smerom. Vzduchom sa ozývalo vŕzganie snehu pod jej nohami a kvílenie vetra naberalo na obrátkach. Pomaly sa približovala k cielenému pomníku.
"Teri?" zašepkala.
Niečo jej na tom nehralo. Prečo by sa pred ňou skrývala? Čo hľadala za pomníkom? Keď však Anna nakukla za náhrobok, skamenela od úľaku.
Nebola to Terka.
Anna neschopná sa nadýchnuť padla kolenami na zem. Sneh sa jej dostával pod deku a oblečenie, no chlad nevnímala. Oči sa jej zaplavili slzami.
"Nolin?" šepla to meno, akoby sa bála, že jej slová ho odvejú s vetrom. No stál tam, jej brat naozaj stál za pomníkom. Zahľadela sa do jeho nezbedných orieškových očí a srdce jej zaplesalo, keď ju obdaril tým jeho typickým nevinným úsmevom.
"Nolin, si to ty?"
Neodpovedal, no prikývol.
"Čo tu, preboha robíš? Ako si sa sem dostal?" obsypávala ho Anna otázkami. Nolin sa znova len usmial.
"Poď sem," zovrela ho Anna v objatí a slzy, ktoré jej tiekli z očí, jej zamŕzali na lícach.
"Kde sú rodičia?" vyzvedala. Nolin si však len priložil prst na ústa a chytil Annu za dlaň.
Začal ju viesť do hlbín cintorína. Anna sem-tam na náhrobných kameňoch zazrela meno, či dátum úmrtia, no nevenovala tomu pozornosť. Dovtípila sa, že ju Nolin zavedie k ich rodičom. Na jej počudovanie si všimla, že pred nimi viedli akési stopy, no nedokázala si už spomenúť, komu by mohli patriť.
Zastavili sa pred obrovskou čiernou dierou v zemi. Anna pristúpila na jej okraj, no nedovidela na dno. Pozerala sa na ňu len hlboká, bezodná temnota. Pozrela sa na svojho brata s otázkou v očiach, no on len ukázal jeho tenkým prstom do stredu diery.
Pomedzi kvílenie vetra Anna začula hlasy. Prihovárali sa jej z hlbín diery, vzývali ju dnu. Po chvíli jej to však došlo.
"To sú naši rodičia," hlesla potichu. "Čo tam robia?"
ESTÁS LEYENDO
Za hranicami
FantasíaKrajina vlniacich plání bola vždy pokojným miestom a domovom mierumilovných ľudí, oddelená od zvyšku sveta. Harmóniu však jedného večera naruší nečakaný hosť a Anna je nútená vydať sa do neznáma, ďaleko za hranice Krajiny, ktorú doposiaľ nikdy neopu...
