Za hranicami

5. Stretnutie

Zoja sa v šere zakrádala po tábore a nenápadne nakukla do spálne, ktorú zdieľala s ostatnými. Poobzerala sa po okolí a keď usúdila, že vzduch je čistý, prikradla sa k svojej posteli a vyliezla na jej poschodie. Spod vankúša nahmatala obálku s peniazmi, ktoré si šetrila a zo skrinky vytiahla svoj luk aj so sadou šípov. 

"Ale, ale, koho to tu máme," začula nenávidený hlas. Rozhodla sa Janu ignorovať a snažila sa cez jej mohutnú postavu prekĺznuť von cez dvere. Jana jej to však nedovolila - lakťom ju udrela do tváre a Zoja sa nahnevane otočila.

"Čo chceš?" vyprskla na ňu.

"Zaujímalo by ma, kam máš namierené s tým lukom," zdvihla obočie Jana.

"Idem na cvičisko, nedošlo ti to?"

"Veď sa stmieva, nič neuvidíš," pokračovala podozrievavo.

"Práve o to ide. Musím sa naučiť strieľať aj v tme," mykla Zoja plecami. 

"Pravda, zabudla som, že tie tvoje ohníky sú také slabé," smiala sa.

"Trhni si. Na toto vážne nemám čas," odvrkla Zoja a šikovne sa prešmykla popod Janinu ruku a zmizla.

Svoj krok namierila k nemocničnému krídlu a zakrádala sa tak, aby ju nevidela opitá partia, ktorá ešte vždy vysedávala pri spálňach tajnej jednotky. Náhle ju ovial jemný vánok, čo bolo znakom príchodu jej malej kamarátky. 

"Kam to ideš?" pýtala sa Terka.

"Dobre, že si tu. Práve som sa dozvedela zásadné veci o tajnej jednotke a musím odtiaľto zmiznúť," pohotovo jej vysvetľovala Zoja.

"Ty odchádzaš?" spýtala sa Terka prekvapene. Zoja sa na chvíľu zastavila a vzdychla si.

"Áno, musím dotiaľto odísť. Po prvé, vôbec sa mi nepáči, čo sa tu deje a nechcem byť súčasťou takejto armády... a po druhé... keď sa zobudí ten chlap, na ktorého som použila kvet ardónie, čo si mi zohnala, bude zle. Hoci bol opitý, je veľká šanca, že si ma bude pamätať a preto musím utiecť preč."

"Čo si zistila o tajnej armáde?" vydesene vyzvedala Terka. 

"Je mi to ľúto, nemôžem ti to povedať," pozrela Zoja Terke do očí a slzy mala na krajíčku. Také niečo však nebolo stvorené pre uši trinásťročného dievčaťa. "Ja len... musím nájsť jedného chlapca. Volá sa Rišo, je to Rémed."

"A potom, keď ho nájdeš, kam pôjdeme?" pýtala sa Terka.

"Pôjdeme? Nie, nie, ty nikam nechoď. Tam vonku je to veľmi nebezpečné a ty za sebou nemáš žiadny výcvik. Zostaň tu v bezpečí. Nemôžem ťa do toho zatiahnuť."

"Ale ja idem s tebou," povedala presvedčivo.

"Nie, Terka, nejdeš," usmiala sa Zoja jemne.

"Ale áno, idem," trvala na svojom a zmizla kamsi rýchlosťou blesku.

Zoja si do prstov chytila koreň nosa a vzdychla si. Z toľkej nervozity sa jej drali slzy do očí. Vtedy však zbadala Riša, ako sa poneviera pred nemocničným krídlom a rozbehla sa za ním.

_ _ _

Anne sa začínalo ozývať hladné brucho. Trčala v cele už niekoľko hodín a chýbalo jej jedlo a voda. Našťastie bolesť hlavy postupne začala ustupovať a rana na ľavej dlani prestala krvácať. Chlapec vedľa nej sa už dlho neozýval a Anna nevedela, či to bola pozitívna alebo negatívna skutočnosť. Žeby zaspal?

Čoskoro sa však znova otvorili dvere a chodbu zaplavilo svetlo zvonku.

"Priprav sa," povedal jej spoločník.