Za hranicami

16. Rezonancia

Pri uvedomení, že sa hlas neozval z úst žiadneho z nich skupina precitla a vyplašene sa začala okolo seba obzerať v snahe nájsť pôvodcu otázky. Nemuseli sa namáhať, tajomný hlas sa im sám zjavil.

Anna s desom pozorovala, ako sa ženská postava vynorila z tmy a postavila sa do stredu svetelného kruhu. Lúče jej padali cez plecia a vyčesané vlasy vytvárali tieň na jej tvári. Bola štíhla, mala jemné ľahké šaty, ktoré sa trblietali pod svetlom. Ruky mala spustené po bokoch, takmer sa nehýbala.

"To som bola kedysi ja," znova postava prehovorila. "Stála som presne na tomto mieste, ľudia okolo mňa tancovali a zabávali sa. Bola som uznávanou speváčkou, vedeli o mne naprieč krajinami Planéty. Pozývali ma na tie najhonosnejšie oslavy a večierky."

Do tváre jej Anna síce nevidela, no z toho, ako rozprávala usúdila, že niesla nostalgický úsmev. Jej slová sa vznášali sálou, odrážali sa od stien, a tak akoby každé slovo vyslovila aj trikrát.

"Vtedy som bola dôležitá."

Anna si však uvedomila, že jej hlas bol o čosi hrubší ako ten speváčkin. Mal inú tóninu, inú farbu. Neniesol sa s takou ľahkosťou. Žena akoby čakala, kým jej niekto niečo povie, chvíľu mlčala.

"Nezniete ako tá speváčka," rozhodla sa ju konfrontovať, hoci trochu trasľavým hlasom.

"Ach, áno," uznala žena bolestivo, "obrali ma o hlas."

Pätica nehybne stála na mieste. Nikto sa neopovážil ani pohnúť. Mali z tejto ženy taký ten zvláštny pocit, ako keď človek chvíľu rozpráva úplne pokojne a potichu, predstiera, že má nad sebou kontrolu, no len preto, aby dodal dramatický efekt tomu, keď napokon vybuchne. Aby zvýšil kontrast. Jej pečlivo kontrolovaný tón v nich jednoducho vzbudzoval strach, akoby ten pokoj každú chvíľu mohol prasknúť ako priehrada, ktorá drží príval vody.

Navyše, Anne napokon pripadala ako herečka na pódiu. Mala dojem, že hrala divadlo. Rozprávala celkom dramaticky, akoby prednášala príbeh, a vytvárala pri tom celkom teatrálne grimasy.

"Jedného dňa ho zo mňa istý zlodej vysal a zostala som nemá," zatvárila sa žalostne.

Vo vzduchu visela otázka, ktorú nikto z nich z opatrnosti nechcel vysloviť. Ako to, že teda rozprávala?

"Môj svet sa zrútil, môj hlas bol mojím životom a bez neho nedával zmysel," teatrálne pokračovala. "Preto som sa tu usadila. Bolo to jediným miestom, ktoré držalo moju najcennejšiu spomienku. Mohla som si tento moment prehrávať stále dookola. A tak som sa tu stala domácou."

Jej hlas sa znova odrážal od stien a jej slová odzneli ešte aspoň štyrikrát, kým úplne stíchli. Preto hovorila pomalšie, lebo inak by jej rozprávanie zaniklo v ozvene. Keď však prehovorila znova, ozvena sa ozvala skôr ako stihla slová vysloviť.

"Preto ma volajú pani Rezonancia."

Prezradila sa. Túto skutočnosť si však zrejme všimla len Anna. Ostatným to možno uniklo, možno si to všimli, ale nepovažovali to za dôležité, no predsa len, bol to dôležitý moment. V sále bolo totiž veľa ozvien, väčšina z nich, vďaka veľkému priestoru, bola tým druhom, na ktorý sme zvyknutí aj v bežnom svete, mimo tohto zvláštneho tunela. Ozveny cestovali jedna cez druhú, jej slová prekrývali iné a človek sa musel naozaj sústrediť na hlas speváčky, aby ho odlíšil od jeho echa. To, čo Anna začula však nebola priestorová ozvena, nie. Bola to ozvena špecifická pre tento tunel, pretože zaznela skôr, ako pani Rezonancia stihla dané slová vypustiť z úst. To znamenalo jednu vec.

Táto situácia sa už odohrala predtým. To, čo počula, bolo odrazom minulosti, azda keď sa tu objavili iní zablúdenci a táto žena im prednášala rovnaký príbeh. Mala ho vycibrený, nacvičený. Naschvál hovorila tie isté slová, tým istým tempom a s rovnako dlhými prestávkami. Aby zakryla minulosť, ktorá sa vznášala vo vzduchu ako echo. Aby zastrela skutočnosť, že tento príbeh nehovorí prvýkrát.