Prekliaty démon

3. Pozvanie

Keď v to ráno Aralyn otvorila oči vedela, že to bude jeden z tých dní, ktoré by boli lepšie, keby vôbec neboli. Ležiac vo veľkej mäkkej posteli niekoľkokrát zaklipkala očami a so zúfalým povzdychom sa chytila za hlavu, ktorej lebka očividne nebola dosť veľká pre jej pulzujúci mozog. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, tento postup niekoľko krát zopakovala aj napriek tomu, že jej žalúdok protestoval zakaždým, čo z vlastného dychu zacítila broskyňovú vôňu. Po dlhej chvíli ležania a pozerania sa do stropu, sa rozhodla vstať. Tento životný krok si rozmyslela hneď ako sa jej svet znova roztočil a ona sa musela chytiť stĺpu podopierajúceho baldachýn nad jej posteľou. Nádych, výdych, nádych, výdych. Znova zopakovala svoju rutinu a znova potlačila pocit grcania. Zatvorila oči a počkala, kým sa jej svet zastabilizuje. Potom znova urobila niekoľko krokov a znova sa oprela o najbližší kus nábytku. Povedať, že mala žalúdok na vode, by nebolo dostatočné. Jej ale nič z toho nevadilo. Bola ochotná zniesť akúkoľvek bolesť, ktorá by jej zaistila, že nebude počuť malú potvoru, ktorá sa jej usídlila v hlave. Ďalší krok, dva, tri. Rukou sa držiac okolitých stien sa odobrala von, k malému jazierku s minerálnou vodou, ktoré slúžilo ako jej osobná kúpeľňa.

Jednoduchým pohybom nechala skĺznuť svoju hodvábnu nočnú košeľu až k jej pätám a opatrne šliapala po klzkých machom obrastených kamenných schodíkoch až doprostred jazierka. Voda v ňom ju príjemne chladila a len čo sa do nej ponorila tak, že z vody vyčnieval len jej nos a ústa, bolesť hlavy nachvíľu poľavila. Privrela oči a užívala si pokoj, ktorý sprevádzal len šepot listov okolitých stromov a žblnkanie vody.

„Dobré ráno Lady Aaralyn," ozval sa hlas jej správcu a ona sa vo vode ladne postavila na nohy. Keď sa k nemu otočila, stál jej chrbtom a v rukách držal huňatý biely uterák. Pomaly vystúpila z vody, vzala si ho od neho a zatočila sa doň.

„Donesiem vám niečo na opicu?" opýtal sa jej Edgar, hoci dopredu vedel aká bude jej odpoveď.

„Netreba. Poobede pôjdem k Baovi," odpovedala mu a keď sa na jeho tvári zjavil kyslý výraz, uškrnula sa, „klin sa klinom vybíja."

„Vo veľkej sieni vás čaká posol kráľovnej Anny," pokračoval Edgar nezaujatým tónom, úplne ignorujúc viditeľné znechutenie na tvári jeho panej. Takéto správy priam neznášala. Zakaždým totižto znamenali, že bude musieť opustiť svoje mesto.

Osnujúc plány ako sa z toho vyvliecť sa odobrala prichystať do svojej spálne.

Tak čo ty ožran? Znova ti nestačilo?

Ozvalo sa v jej hlave, len čo bolesť ustúpila.

„No na teba som sa tešila," zašomrala Aaralyn, keď si nasadzovala masku a vychádzala z dverí, kde ju už čakal Edgar, pripravený zakročiť v prípade, že by chcela od svojich povinností znova zdúchnuť.

„Naozaj ho musím prijať osobne?" zafňukala, keď spolu s Edgarom mierili do prijímacej sály jej lesnej vily.

Edgar bol už na takéto reakcie od svojej panej zvyknutý. Nenávidela návštevy ostatných démonov a nezáležalo na tom, či boli osobné alebo za ňou poslali svojich sluhov. Preto ich zakaždým zabával on.

Konečne sa deje niečo zaujímavé hihi, ozvala sa Flash naradovane. Aaralyn jej však nevenovala pozornosť.

„Trvá na tom," odpovedal jej úsečne so sklonenou hlavou Edgar a keď sa konečne dostali pred dvere sály, otvoril jej ich.

„Larkus zdraví Lady Aaralyn, Pani Mesta Zabudnutých," prehovoril s úklonom stredne vysoký muž v dlhom sivom oblečení len čo Aaralyn vstúpila.

Keď však po chvíli zodvihol hlavu, jeho spodná pera sa zachvela. Ihneď ju stiahol do rovnej čiary aby to zamaskoval, no jej ostrému pohľadu to predsa len neušlo.