Prekliaty démon

11. Amnézia

Uvítacia sála, Mesto zabudnutých

„Kde je Lady Aaralyn? Prečo nás neprivítala osobne?" rozčuľoval sa vysoký démon s hustým obočím zatiaľ čo jeho manželka sedela pohodlne uvelebená v bielom kresle a usrkávala si z ružového čaju.

„Lady Aaralyn je momentálne zaneprázdnená. Požiadala ma aby, som sa postaral o vaše pohodlie a prevzal vaše žiadosti," odpovedal mu pokojným hlasom Edgar stojaci v miernom úklone. Presne tak ako to od neho vyžadovala etiketa.

Počujúc jeho slová naňho démon znechutene fľochol. „Démon môjho postavenia sa za ňou trmáca naprieč celým posmrtným svetom a ona mi nechá robiť spoločnosť svojho poskoka."

„Upokoj sa drahý. Ak je zaneprázdnená, nedá sa nič robiť," prehovorila jeho manželka chlácholivo, keď položila prázdnu šálku na stôl. „Pôjdeme teda. Odkáž svojej panej, že nabudúce očakávame lepšie privítanie," povedala Edgarovi, keď chytila svojho manžela za lakeť a vykročila k dverám.

„Pff, videla si jeho výraz? Tvári sa akoby bol niečo viac. Tá fľandra to nikdy nemala v hlave v poriadku. Iba ona sa k tým špinám môže chovať ako k seberovným. Kto vie čo za život viedol pred tým, než sa premenil. Keď som si ho tak prezrel, určite to nebolo nič dobré." Hundral ešte stále nespokojne jej manžel než konečne odišli.

Vidiac, že za sebou nezatvorili dvere sa Edgar ani nenamáhal. Z úst mu vyšiel krátky výdych a pobral sa pre šálku, ktorá ešte stále odpočívala na stole. Z nejakého dôvodu sa mu hnusila. A ten pocit narastal každou sekundou čo po nej prechádzal pohľadom. Cítil, ako sa v ňom hromadí hnev tak silný, že sa šálky nechcel ani dotknúť. Bolo to, akoby zrazu zhmotnila všetko, čím na tomto svete pohŕda.

Šálku hypnotizoval ešte hodnú chvíľu, až kým napokon dlážku nepokryli drobné biele črepiny.

Svet smrteľníkov

Sally a jej stará mama bývali v malom dvojizbovom byte, ktorý sa nachádzal na druhom poschodí historickej budovy takmer na okraji mesta. Za svojich čias musel patriť k jedným z najluxusnejších sídel. Teraz však pripomínal skôr zrúcaninu. Okná na prízemí boli povybíjané a jediné čo sa po všetkých tých rokoch udržalo na stene bol nápis: Pozor padá omietka! Po veľmi rozsiahlej rekonštrukcii by ale mohol mať nesmiernu hodnotu.

Starká ich viedla hore schodmi na druhé poschodie, kde pred ošarpanými dverami zaštrngotala kľúčmi. Len čo vošli dovnútra, starká sa odobrala s nákupom do kuchyne, zatiaľ čo Sally s Aaralyn ostali postávať pri vstupných dverách.

„Nech sa páči," povedala Sally, keď pred ňu položila obnosené ružové papuče, do ktorých sa mala prezuť.

„Prepáč, momentálne pre teba nemám nič lepšie," povedala vzápätí a hanblivo pri tom sklonila hlavu.

Aaralyn si papuče bez slova obula a akoby ani nič nepočula sa bez pozvania vybrala na obchádzku bytu.

„Eh... nie je to nič ultramoderné, ale stačí nám to. Len čo sa mi podarí zarobiť nejaké peniaze, celé to zrenovujem." Jej slová zneli takmer ospravedlňujúco. Aaralyn tomu nerozumela.

Sally jej prišla ako veľmi milá smrteľníčka. Ich domov bol skromný, no zato veľmi dobre udržiavaný. Aj keď bol nábytok starý, nebolo na ňom ani zrnko prachu, podlaha sa leskla akoby ju len pred chvíľou ktosi čerstvo umyl a drobné štrikované vankúšiky, deky a prestieradlá dodávali všetkému pocit útulnosti. Prečo sa teda tvárila akoby sa za to, kde býva mala hanbiť?

„Páči sa mi," povedala Aaralyn, keď si prezerala obývačku a povzbudivo sa pri tom na Sally usmiala.

„Naozaj?" Na Sallynej tvári sa zjavila úľava a dovolila kútikom úst, ktoré mala až dovtedy stočené v nervóznom úsmeve na chvíľu si oddýchnuť. „Kedysi tu bolo viac starožitností ale strýko väčšinu z nich rozpredal."