Prekliaty démon

14. Pocit menejcennosti

Keď sa v tú noc Osmička vracal do mesta s ďalším batoľaťom v náručí, nemohol sa zbaviť zvláštneho pocitu. Bol si celkom istý, že keď dieťa preberal, bola tam Aaralyn. Nikto iný by naňho tak otvorene nevyplazil jazyk a nežmurkal, akoby dostal nejaký záchvat. Kto vie čo mu tým chcela povedať. Ale kto bol ten muž? To si to nespoločenské stvorenie zvládlo za tak krátky čas nájsť nových kamarátov?

„Ďalšie?" Zastavil ho uprostred chôdze Emrys, ktorý bol podľa všetkého na ceste ku svojej vile.

Osmička prikývol. „Priniesol som ho od Aaralyn."

„Očividne je už záhade na stope. Hádam, že sa čoskoro znova uvidíme," zhodnotil Emrys, keď k nemu pristúpil, aby sa na bábätko lepšie pozrel.

„Nie som si tým tak celkom istý, tento maličký mi príde akýsi iný," zamrmlal Osmička, keď sledoval ako bábätko sladko zazívalo.

„Už sa z teba stáva odborník na malé deti," rozosmial sa Emrys, načo Osmička naštvane odul spodnú peru.

„Idem ho odniesť Edgarovi." Povedal urazene, čo Emrysa ešte viac rozosmialo.

„Možno naňho budeš musieť chvíľu počkať, pred chvíľou som videl ako kdesi uteká," povedal Emrys zamyslene a pozrel sa na oblohu.

„Zaujímavé časy... Čakajú nás zaujímavé časy!" zvolal po chvíli a bez ďalších slov sa pobral preč, zanechávajúc tam Osmičku osamote.

„Aaralyn tu zbiera samé divné indivíduá." Zamrmlal Osmička, keď sledoval ako Emrys tanečným krokom odchádza a popritom si hmká akúsi melódiu. Bábätko v perinke znova zazívalo.

„Prepáč. Cesta trvala dlho však? Chvíľu ešte vydrž. Budem ti robiť spoločnosť," pošepkal bábätku, a pomalým krokom, tak aby ho neprebudil sa vydal k Aaralyninej lesnej vile.

° ° °

Po tom, čo Osmička odniesla dušu dieťaťa, nastalo medzi Aaralyn a neznámym ticho. Obaja boli ponorení do vlastných myšlienok a bok po boku kráčali z kroka na krok po neosvetlenom parku. Aaralyn sa naňho z času na čas ukradomky pozrela. V tme ho však nebolo dostatočne vidno. Premýšľala nad všetkým, čo jej v tú noc povedal. Aj keď bol smrteľník, o posmrtnom živote toho zjavne vedel viac ako dosť. Pravdepodobne to bolo kvôli tomu, že je médium. Aj keď si nebola presne istá, čo to znamená, z jeho slov usúdila, že takto smrteľníci po novom nazývajú potomkov polo-démonov.

Čas od času sa stalo, že sa démonovi podarilo zamilovať do smrteľníka, ich deti mali väčšinou zvláštne schopnosti, ktoré sa v ich pokrvnej línii držali až do siedmeho pokolenia. Čo je ale primátor, ktorý ho sem poslal postarať sa o dušu jej aj naďalej ostávalo záhadou.

Dúfala, že jej s tým pomôže Osmička. Ten vo svete smrteľníkov trávi dosť času na to, aby vedel čosi také. Nebola si však úplne istá, či z jej náznakov pochopil, že sa s ním chce neskôr stretnúť. Rovnako, ako si nebola istá, ako má po tom čo sa stalo postupovať ďalej. Svet smrteľníkov bol komplikovanejší, ako predpokladala.

„Takže tu tvoja práca skončila?" prerušila ticho a v tme zaregistrovala jeho prikývnutie.

„Viac menej."

„Nezaujíma ťa, kto tu to dieťa zakopal?" pokračovala opatrne dúfajúc, že sa jej z neho podarí dostať niečo, čo by jej pomohlo nájsť smer.

„To nie je moja práca," odpovedal jej ráznym hlasom.

„A koho je to práca?" nedala sa odbiť.

„Polície predsa," mykol plecami.

Aaralyn znova stíchla. Snažila sa spomenúť si, kde to slovo počula.

Vážne? Prišila si sem robiť poriadky a pri tom nič nevieš? Ja sa za teba normálne hanbím! Ešte dobre, že o mne takmer nikto nevie. Po tomto by som s tebou nechcela byť spájaná. Fučala Flash, načo sa v Aaralyn rozmohol pocit menejcennosti. Zhlboka vydýchla a v hrudi zacítila znova to nepríjemné ťaživé zovretie. Skutočne. Čo tu vlastne robí? Aj obyčajný smrteľník so štipkou démonskej esencie toho dokáže viac ako ona.

Tak veru. Veď si sa po celú dobu len nemo prizerala. Ó mocný démon, ktorý prišiel všetkým nakopať zadok.

Flash mala pravdu. Jej súčasný stav je až príliš zahanbujúci. Vrátiť sa však nemôže. To by bolo ešte hanebnejšie.

Ale prosím ťa v tvojom živote by to bola tá najmenej hanebná vec, ktorú si urobila. Môžem ti ich pár pripomenúť.

Flashine poznámky jej privádzali stavy úzkosti. Jej existencia v Aaralyninom vnútri znova zosilnela a ona ju nebola schopná potlačiť.

„Emma!" Z myšlienok ju vytiahlo Salline zvolanie a jej následné objatie. Flash ju zamestnala natoľko, že si ani neuvedomila, že sa už dostali k bráne parku. Na Aaralynine prekvapenie sa Sally celá triasla.

„Čo sa stalo?" opýtala sa jej zmätene, načo Sally pokrútila hlavou a potiahla nosom. „Bola si preč tak dlho, že som sa o teba začínala báť!" odpovedala jej a mierne nahnevane ju pri tom udrela po chrbte.

„Myslím, že tu by sme sa mali rozlúčiť," prerušil Sally neznámy a hlavou pri tom naznačil mierny úklon, po ktorom od nich rýchlo odkráčal.

„Kto to bol?" zvedavo sa opýtala Sally, ktorá vyzerala, akoby si ho všimla až teraz.

„Neviem." Mykla Aaralyn plecami.

„Ako to, že nevieš? Prišli ste sem spolu. To si sa ho ani neopýtala na meno?"

„Mala som?" len čo to Aaralyn vyslovila, na jej chrbát dopadol ďalší úder, tentoraz o čosi silnejší než ten predchádzajúci.

„Jasné, že áno! Je sexi a možno single!"

„Nevyzeral ako tvoj kráľ démonov." Poznamenala Aaralyn pobavene.

„Kľudne by som ho ním nechala byť. Všimla si si jeho oči? Boli tak hlboké, že by som sa v nich s radosťou potápala bez kyslíkovej bomby." Povzdychla si Sally zasnene a Aaralyn sa ešte raz obzrela za odchádzajúcim mladíkom. Bol už od nich tak ďaleko, že jeho postavu v tme takmer nebolo vidieť.

Naozaj mal tak pekné oči? Takmer si to nevšimla.