Prekliaty démon

15. Dobíjanie bateriek

Keiran sa vydal z parku rovno do kasární. Myseľ mu pritom po celý čas pracovala na plné obrátky. Dieťa pekla, ako ho smrteľníci nazývali, spĺňalo na prvý pohľad všetky kritériá. Nedávalo to však zmysel. Podľa informácii z Mesta Zabudnutých boli všetky detské duše pomenované. Nešlo teda o nechcené deti.

Keď sa konečne dostal do svojej izby a zasvietil svetlo, od ľaku nadskočil. Po tme sedel potichu na stoličke uprostred miestnosti Rowan. Tvárou bol otočený k dverám a jeho pery boli stočené do mrzutého úškľabku.

„Čo je to tentoraz?" povzdychol si Kerian, keď prikročil ku svojmu šatníku, aby si vzal veci na prezlečenie.

„Clay povedal, že si šiel do terénu,"

„No a?" Zmraštil Keiran obočie pred tým, ako si vyzliekol tričko a odhalil tak štíhly no svalnatý trup so širokými ramenami. Len čo si cez hlavu prevliekol nadrozmerné biele tričko, dlhými prstami si zašiel do svetlých vlasov a ledabolo ich tak učesal.

„Prečo si mi o tom nepovedal?" tón Rowanovho hlasu plynulo prešiel z urazeného na fňukavý.

„Lebo by si sa pokúsil pridať," odpovedal mu bez okolkov Keiran.

„Naozaj nemôžem uveriť tomu, že si môj brat. Si si istý, že jeden z nás nie je adoptovaný?" vydýchol nahnevane a prekrížil si pri tom ruky na prsiach.

„Aj nad tým som už premýšľal," prikývol Keiran a na hlavu si nasadil čiernu šiltovku.

„Kam ideš?!" skríkol za ním Rowan, keď bez slova vyšiel z vlastnej izby.

„Dobiť baterky!" odpovedal mu tlmený hlas naznačujúci, že Keiran je už na konci chodby. Len čo to Rowan začul, nadšene vyskočil zo stoličky a vybehol za svojím bratom tak rýchlo, že takmer zabudol zatvoriť dvere.

Dobíjanie bateriek bolo u jeho brata označenie pre popíjanie alkoholu a bolo potrebné zakaždým, keď si potreboval oddýchnuť od riešenia nejakého problému. Keiran bol svojím spôsobom workoholik. Na prácu dokázal prestať myslieť len po tom, čo si vypil a niekedy nestačilo ani to.

Keiran zamieril najprv do jedálne. Iba jemu miestne kuchárky po záverečnej zakaždým s nadšením pripravili všetko o čo požiadal. Stačil na to jeden nevinný úsmev. Bolo jedno, koľkokrát to Rowan videl, nikdy ho to neprestalo znepokojovať. V tej chvíli jeho brat vyzeral, akoby ho posadol malý štvorročný chlapec, ktorý prosí svoju starú mamu o cukrík.

„Čo je? Mám niečo na tvári?" opýtal sa ho Keiran keď ho obchádzal vo dverách s rukami plnými kuracích krídeliek a smažených minipárkov.

„Uhm... škaredosť," prikývol Rowan, čím si vyslúžil veľmi presný kopanec do lýtka.

„Ideš?" opýtal sa ho Keiran vzápätí, keď vyšiel na chodbu, načo sa jeho brat spokojne uškrnul, rýchlo ho dobehol a odbremenil ho od jedného z tanierov.

„Naozaj chceš jesť o tretej ráno práve toto?" neveriacky sa ho opýtal pri pohľade na veľmi mastne vyzerajúce minipárky.

„K pivu sa to hodí najlepšie," zhodnotil Keiran a jeden z párkov si hodil do úst.

Spokojne prežúvajúc si to následne nasmeroval hore schodiskom až na strechu budovy, kde ho už neprekvapivo čakal Clay s troma šestkami plechovkového piva. Na streche boli okolo malého plastového stolíka rozložené tri plážové stoličky, ktorých okolie ohrievalo niekoľko vo vzduchu sa vznášajúcich plamienkov.

Keiran položil tanier s krídelkami na stolík, schmatol plechovku piva a rozvalil sa na jednu zo stoličiek. Len čo jeho plechovka pri otvorení príjemne zasyčala, slastne si z nej odpil, hlavou sa oprel o operadlo a pohľad uprel na zamračenú oblohu. Dúfal, že sa mu podarí zahliadnuť nejakú hviezdu. Bolo to však márne.

„Ako dopadla obhliadka?" opýtal sa ho Clay a aj on si otvoril plechovku.

„Dieťa bez mena, prišla si pre neho smrtka. Hádam, že skončí v Meste Zabudnutých," prehovoril robotickým hlasom Kerian nespúšťajúc pri tom pohľad z oblohy.

„Myslíš, že to súvisí s naším prípadom?" Len čo sa ho to Clay opýtal, Keiran si znova priložil plechovku k ústam a doprial si poriadny dúšok. „Možno áno, možno nie. Musím sa na to pozrieť bližšie. Nezdá sa to byť len tak jednoduché." Zamračil sa a krátko na to, čo to dopovedal už na zem letela jeho prázdna, pokrkvaná plechovka.

„Mám o tom dieťati vyžiadať informácie od Mesta Zabudnutých?" pokračoval v otázkach Clay, ktorý mu hneď podal ďalšiu plechovku.

Keiran si ju vďačne zobral no pokrútil hlavou. „Kráľ povedal, že sa o tom nemá nikto dozvedieť. Možno má podozrenie, že v tom môžu mať prsty aj ľudia z mesta."

„Vau, žeby za to mohla švagrinka?" uchechtol sa Rowan.

„Nemyslím si," naklonil Keiran hlavu na stranu a zatiaľ čo pohľadom hypnotizoval roh stola, sa kolieska v jeho hlave točili na plné obrátky.

Aaralyn má naozaj príšernú povesť ale také niečo by hádam neurobila. K čomu by jej to bolo? Najviac problémov z detskými dušami ma práve ona. Komu by vlastne prospelo zabíjanie tak malých detí?

„Možno za to naozaj môžu smrteľníci," mykol po chvíli plecami.

„Myslíš si, že by to ostalo bez povšimnutia? Zabúdaš v akej dobe práve žijú. Stačí jediná maličkosť a vie o tom celý internet." Oponoval mu Clay.

„Nie to ty zabúdaš na fakt, že o tom, že tie deti umreli zvláštne vieme len my. Pretože sme súčasťou posmrtného sveta. Ak to smrteľníci robia zámerne, určite si nájdu spôsob ako to pred ostatnými utajiť." Pokrútil hlavou Keiran. Už dlho sa nestretol s tak zvláštnym prípadom. Ak však dokáže, že deti zabíjajú smrteľníci, všetko sa tým zjednoduší. Koniec koncov by to nebolo po prvý raz.

Len ešte zistiť ako a kto.

Po chvíli sa pohľadom zameral na Rowana, ktorý si spokojne obhrýzal jedno z krídeliek. Len čo si všimol, že ho jeho brat pozoruje, v očiach sa mu zjavilo znepokojenie.

„Čo je?" zahabkal a keď jeho brat pobavene nadvihol kútik do jemu už veľmi dobre známeho gremlinského úsmevu, vedel, že jeho bezstarostný život bude narušený.

„Mám pre teba úlohu," usmial sa Keirana šibalsky pri tom nadvihol obočie.