Prekliaty démon

19. Zneuctenie jeho veličenstva

Pred odchodom z profesorovej pracovne, Keiran ešte raz zavadil pohľadom o pomstychtivú dušu. Mala v sebe toľko zla, že aj keby na mieste vytiahol posmrtný oheň a rozhodol sa ju eliminovať bez akýchkoľvek dôkazov o tom, že niekomu ublížila, nikto by mu na to nič nepovedal. Aj tak to však neurobil. Samozrejme, bol v spoločnosti smrteľníkov. Tých by sa však na ten krátky moment dokázal poľahky zbaviť. Neurobil to preto, že pomstychtivá duša reagovala pri zmienke o Emily tak intenzívne, že mal dôvod predpokladať, že duša bola v skutočnosti samotná Emily. V tom prípade by sa veľmi jednoducho obral o možné vodítko k riešeniu záhady s batoľatami.

Keď kráčali po chodbe a už znova sa blížili ku stolu s veľmi milou a nápomocnou vrátničkou, pozrel sa na Emmu, ktorá ticho kráčala po jeho boku. Počas chôdze si hrýzla spodnú peru a neprestajne si praskala hánky na pravej ruke. Pri pohľade na ňu bolo takmer možné vidieť ako sa jej v hlave rýchlo otáčajú kolieska.

Na smrteľníčku bola veľmi bystrá. Všimol si to už keď sa po prvý raz spoznali. Mala to ukryté v očiach. Na prvý pohľad vyzerala ako typické smrteľné decko, ktoré sa až príliš zaujíma o veci, do ktorých ho nič nie je. No keď sa človek pozrel pozornejšie, mohol si všimnúť rozvahu a inteligenciu, ktorá presahovala obyčajnú pubertiačku. A to ho znepokojovalo a vábilo zároveň. Zakaždým, keď si už myslel, že jej rozumie, ona ho okamžite presvedčila o opaku. Bola plná protikladov a bolo mu jasné, že nikdy stopercentne neukáže čo si naozaj myslí. Akoby mala až príliš veľa tajomstiev, ktoré nesmeli vyplávať na povrch.

„Dnes mi to pristane čo?" Jej chichotavý hlas bol preňho ako facka na prebudenie. Len, čo si uvedomil, že na ňu ešte stále ticho zíza, pobavene sa uškrnul.

„Nie len máš niečo na tvári."

Počujúc to sa Emma podvedome chytila za líce. „Čo?" opýtala sa a rukou si začala silno šúchať líce.

Vidiac to sa Keiranov úškrn roztiahol do posmešného úsmevu. Zohol sa k nej a tvárou sa k nej priblížil sotva na vzdialenosť jedného dychu. Z očí mu pritom vyskakovali iskričky šibalstva.

Chvíľu jej len tak hľadel do očí a užíval si jej zmätený pohľad a zatajený dych. Prisahal by, že začul ako jej mocne bije srdce. Alebo to bolo to jeho? Po chvíli zacítil ako sa mu do hlavy ženie krv a prináša so sebou pocit spaľujúcej horúčavy. V ušiach začul zvláštne šumenie a keď sa dĺžka jeho nádychov a výdychov začala krátiť, usúdil, že bude najlepšie ak sa od nej pre dobro vlastnej dôstojnosti čo najrýchlejšie odtiahne.

„Vlastnú škaredosť," povedal napokon a vyzývavo pritom nadvihol obočie.

Len čo to Emma začula, kútiky úst jej v momente padli do rovnej čiary.

„Zabijem ťa," vyslovila bezvýrazne a potichu, no spôsobom, z ktorého behal ľuďom po chrbte mráz.

Na Keirana to však akoby neplatilo. Vidieť ju takto nahnevanú mu z nejakého dôvodu robilo nesmiernu radosť.

„Ak ma zabiješ, svet príde o ďalšieho sexi chlapa," povedal veselo, načo sa Emma zastavila a vydala zo seba pridusený zvuk, pri ktorom si najprv myslel, že jej zabehlo. No ona hneď nato prepukla v hurónsky smiech. Pohľad na to, ako sa teatrálne prehýba v páse Keirana znepokojil.

„Prečo sa tak smeješ?"

„Kto ti takto nechutne zaklamal?" prehovorila Emma a lapajúc po dychu si ukazováčikom pravej ruky zotrela z očí drobné slzičky.

„Nemyslím si, že zrkadlo dokáže klamať," odvetil jej vyzývavo a znova sa ku nej priblížil. Tentoraz si už ale dával pozor na to, aby bola medzi nimi dostatočná vzdialenosť. Narovnal sa v celej svojej výške a sebavedomo na ňu hľadel z hora. Keď sa k nej takto postavil, siahala mu kdesi po nos. Nebol to priveľký výškový rozdiel, no na tú chvíľu celkom postačil.