Prekliaty démon

9. Pas

Na druhý deň dala Aaralyn Edgarovi formálne povolenie na vykonávanie rozhodnutí v jej mene počas jej neprítomnosti.

„Ak by sa dialo čokoľvek vážne, pošli za mnou Osmičku. Ten ma bude vedieť nájsť," zopakovala mu už vari po tretíkrát.

„Samozrejme. Nebojte sa o všetko sa tu postarám," uisťoval ju Edgar, keď jej podával formulár so žiadosťou o pas. „Všetko je vyplnené, keď dorazíte na hranicu sveta živých len ich predložte."

Aaralyn si ho od neho vzala a rýchlo po formulári prebehla pohľadom. „Kde sú tie časy, keď podobné hlúposti neboli potrebné." Povzdychla si a formulár na jej dlani sa rozplynul.

Edgar ju vyprevadil až na koniec Mesta Zabudnutých.

„Príjemnú cestu," prehovoril a zdvorilo sa jej pri tom uklonil.

Aaralyn už takmer vykročila no znova sa k nemu otočila. „Ak by si to nezvládal..." začala, no Edgar jej skočil do reči. „Tak pre vás pošlem Osmičku."

Počujúc to si Aaralyn povzdychla. Nemyslela si, že opustiť mesto bude pre ňu tak ťažké. Stojac na jeho prahu ju náhle zachvátil zvláštny pocit úzkosti, ktorý by pred nikým iným nepriznala.

No poďme uuuuž ty strachopud.

Ozvala sa Flash načo Aaralyn otrávene prevrátila očami.

„Opováž sa vystrájať, keď budeme medzi smrteľníkmi!" zahriakla ju, načo sa Flash rozchichotala. A čo mi urobíš? Zbiješ ma? Nie si v pozícii na rozkazovanie moja drahá.

Aaralyn zatla ruky v päsť. Mala pocit, že ju ten nápor hnevu z vlastnej bezmocnosti zadusí. Potom však pomaly vydýchla až kým nemala pocit, že úplne vyprázdnila svoje pľúca a zmieriac sa s vlastným osudom sa bez ďalších slov vydala na cestu.

Oficiálny priechod do sveta smrteľníkov sa nachádzal v prístave, ktorý sa rozprestieral okolo rieky, pretínajúcej svet živých a svet mŕtvych. Už z diaľky bolo vidno ako sa jej čierna masa vody mocne vlní a nadvihuje tak zopár drevených lodiek uviazaných k mólu. Tie slúžili väčšinou ako dopravný prostriedok pre smrtky a nízkych démonov, ktorí nemali dosť vlastnej energie na to, aby sa do sveta živých premiestnili sami. Trochu ďalej od móla stál kontrolný stánok, ktorý bol pre Aaralyn spolu s ďalšími malými budovami čupiacimi sa na brehu rieky novinkou. Vyrástli tam až po tom, čo sa vstup do sveta smrteľníkov začal regulovať. K stánku viedol dlhý rad, cestujúcich čakajúcich na to, kým im bude pridelené miesto na loďke.

Aaralyn rad obišla a vydala sa k nízkej jednoposchodovej budove, ktorá mala byť registračným úradom.

Jej vnútro bolo jednoduché, čisté a sterilne biele. Na konci haly boli tri okienka. Dve z nich boli obsadené a tak sa Aaralyn vybrala úplne napravo k poslednému voľnému. Nízky démon, sediaci za priehľadným sklom, nevyzeral byť jej návštevou veľmi potešený.

„Ako poslúžim?" opýtal sa jej namiesto pozdravu unudeným hlasom.

Aaralyn k nemu bez slova posunula vyplnený formulár. Nízky démon si ho letmo prečítal a jeho oči znova padli na jej masku.

„Lady Aaralyn," prehovoril zatiaľ čo ju pozoroval s bezvýraznou tvárou. „Nemôžte si to dať dole?" povedal po chvíli a rukou si zamával pred tvárou naznačujúc tak masku.

„Nie," odpovedala Aaralyn, načo si démon povzdychol a oprel sa hlavou o stoličku akoby sa mu chcelo z vlastnej práce plakať.

„Ako vás mám bez toho identifikovať?" opýtal sa napoly zavíjajúc.