Hunger Games - Prim ✔️

5. kapitola - slávnostné otvorenie

Zvieram hrany kovového stola keď mi Venia strhne kus látky aj s mojimi chĺpkami. Venia je nižšia žena s blond vlasmy a modrými melírmi. Okolie očí má zlatej farby a vyzerá ako z iného sveta, ale to každý v Kapitole. Už hodinu mi trhá chlpy, obočie, natiera ma nejakými olejčekmi a na koniec ma kúpe. Potom ma Venia postavila a krúžila okolo mňa. „Konečne vyzeráš skoro ako človek." povie Venia s úsmevom. Trochu sa pousmejem ale dosť ma to urazilo. No nemôžem sa na nič sťažovať. S Haymitchom sme uzavreli dohodu že nám pomôže prežiť ale ja a Peeta nesmieme namietať s tým čo nám tu budú robiť. Venia ešte na mňa chvíľu pozerala a potom skonštatovala: „Myslím že je čas zavolať Cinnu." Cinna zrejme bude môj štylista. Som zvedavá do čoho nás tento rok navlečú. Vždy je to niečo hrozné.

Prichádza Cinna. Má tmavú pleť, krátke hnedé vlasy a okolo očí úzku zlatú linku. Vpodstate tu jediný vypadá ako človek. „Ahoj Prim ... teda môžem ti hovoriť Prim nie?" pousmiala som sa a prikývla som. „Tak teda prim, ja som Cinna, tvoj štylista." „Ahoj." Povedala som trochu nesmelo. „Trošku si ťa poobzerám." Chvíľu okolo mňa prechádzal a potom zastal. „Obleč sa trochu sa porozprávame." Vzala som župan, ktorý tu visel iba pre mňa a nasledovala som ho do nejakej miestnosti. Tam som sa posadila do kresla a Cinna si sadol oproti mne. Na stolíku pred nami ztlačil tlačidlo a vysunuli sa dva taniere s jedlom. Obaja sme sa doňho putili . Keď sme dojedli oprel sa, chvíľu na mňa pozeral a potom začal: „Poďme sa porozprávať o tvojom odeve na slávnostné otvorenie. O tvojho spolusúťažiaceho, Peetu, sa stará moja partnerka Portia. Napadlo nám, že vás oblečieme tak, aby ste sa navzájom dopĺňali. Určite vieš, že kostým zvyčajne odráža niektoré charakteristické znaky obvodu vyvoleného." „Takže nás oblečiete ako baníkov?"banícke uniformi nie su moc príťažlivé ani pre nás v 12.kraji a nie ešte pre Kapitol.

„Nie celkom, baníckych rekvizít už bolo viac než dosť. Našou úlohou je postarať sa, aby si ľudia vyvolených z Dvanásteho obvodu všimli," povie Cinna.

„Sústredíme sa skôr na uhlie, nie na baníkov. A čo sa robí s uhlím? Spaľuje sa. Dúfam, že sa nebojíš ohňa." nadvyhla som obočie s výrazom "to nemôžeš myslieť vážne" ale on sa iba uškrnul. Tak toto neskončí najlepšie.

...........................................................................................................................................................................

Mám na sebe čierny úbor, ktorý ma zakrýva od krku až po členky. Vzadu je ešte plášť žltej, oranžovej a čerenj farby, ktorý Cinna zapáli. Tak takto to myslel s tým ohňom. Síce ma ukludňoval že to nie je pravý oheň, aj tak sa mi to nepáči. Peeta má na sebe úplne to isté čo ja a tiež nevyzerá moc nadšene.

Keď nastupujeme na voz Peeta sa ku mne nahol „Ja ti sthnem plášť a ty ho strhneš mne, dobre?" Kývla so hlavou na súhlas pretože nechcem byť obhorená. Voz s vyvolenými z 1. kraja už vyrazil tak prišiel Cinna a zapálil nám plášte. Nič necítim. Žiadne teplo. Musím sa nad tým pousmiať a už vyrážame do okruhu.

Zovšadial na nás kričia Kapitolčania. Od nervozity sa usmievam ako úplný idiot. Začnem im mávať a im sa to očividne páči. Zrazu náš voz nabehol na kameň. Automaticky som sa chytila Peetovu ruku aby som nespadla. Ten ma našťastie držal akoby sa bál že naozaj spadnem. Konečne prichádzame pred balkón kde nás už prezident Snow nadšene výta. „Šťastné Hry o život a nech šťastie stojí vždy na vašej strane." Keď to budem ešte raz počuť ... zošaliem. Potom sa voz pohol a zmizli sme v budove tréningového centra. Tu budeme do začiatku hier. Hneď ako sa voz zastaví Portia (Peetova štylistka) zahasí plamene. Až vtedy si uvedomím že stále držím Peetovu ruku. Trocha som sa poobzerala a všimla som si že sa Cato, chlapec z druhého obvodu na mňa pozeral trocha som znervóznela pretože, priznajme si nevyzerá moc priateľsky. Narozdiel od Rue. Tá na mňa tiež pozerala. Potom mi Peeta luskol pred tvárou a konečne som sa spamätala. „Ty ma totálne ignoruješ." „Prepáč trochu som sa zamyslela. Čo si chcel?" „Ále nič." „Hej, povedz mi to." Naštavane som si prekrížila ruky ale on sa so smiechom vybral k výťahu, tak som sa rozbehla za ním. Boli sme tam sami. Spýtavo som sa naňho pozrela. „Nabudúce sa chyť aj vozu. " pretočila som očami a chcela som mu niečo povedať, ale vtedy sa otvorili dvere na výťahu a uvideli sme naše poschodie.