Hunger Games - Prim ✔️

16. kapitola - tak skoro

Ráno som sa zobudila a bolo to horšie ako včera. A čo som čakala? Veď som spala na strome. Rue ešte spala, tak som len sedela a pozerala do blba.

Celú dobu som rozmýšľala nad jednou vecou. Ako sa Peeta mohol pridať k profíkom? On je milovník, nie bojovník. Aj keď je to milovník mojej sestry. Musela som si povzdychnúť. Zase je v tom Katniss. Prečo sa všetko vždy točí okolo nej? Prečo mi klamala? Prečo za mnou ani neprišla? Prečo mi nebola schopná povedať aspoň posledné zbohom? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Otázky, na ktoré mi už nikto nikdy neodpovie. Po líci sa mi skotúľala osamelá slza. Rýchlo som si ju utrela. Nepotrebujem aby ma takto niekto videl. Aj keď tu nikto nie je. Pozrela som sa na stúpajúce slnko. Veď pred chvíľou len svitalo. Ako dlho tu už rozmýšľam? Rue sa ani nepohla. Žije ešte? Chytila som ju za rameno a zatriasla ňou. Našťastie otvorila oči. „Čo je?" „Nič len mali by sme ísť preč." Prikývla a rozopla opasok, ktorým sme tam boli pripútané. „Počkaj, ako zlezeme?" „Tak ako sme sem vyliezli?" Vytreštila som na ňu oči a vtedy jej to došlo. „Ouu. Skús po mne opakovať ." Toto nedopadne dobre. Ale keď sa chcem dostať dole živá, musím zliezť. Rue začala zlezať. Pozorne som ju pozorovala hlavne to, kam dávala ruky. Keď už bola len kúsok nad zemou, zoskočila a povzbudivo sa na mňa usmiala. Otočila som jej chrbtom a začala opakovať Rueine pohyby. Už som bola v polovici! Sebavedomo som sa usmiala a zrazu som zacítila ostrú bolesť na temene hlavy a chrbte. Nad sebou som uvidela modrú oblohu a všetko sa začalo točiť. V hlave mi pulzovala bolesť a jediné čo som počula, bolo neskutočne hlasné pišťanie. Privrela som od bolesti oči a cítila som že ma niečo chytilo za rameno a začalo so mnou triasť. Muttovia? Aj keď. Skúsila som zdvihnúť ruku, ale nešlo to. Pišťanie pomaly tíchlo ale bolesť iba zosilnela. V diaľke sa začali ozývať hlasy. Vlastne iba jeden. Stále niečo opakoval, ale nerozumela som čo. Začala som naberať vedomie. Keď som otvorila oči, nado mnou bol obrys menšej postavy. Už mi to začalo byť jasné. Spadla som zo stromu a poriadne som si buchla hlavu. Pomaly som začala dvíhať hlavu, ktorá ma neskutočne bolela. Rue ma pritiahla bližšie k stromu a oprela ma oň. Kľakla si ku mne a začala sa vypytovať. „Si v pohode? Necítiš sa blbo? Chce sa ti zvracať? Bolí ťa niečo?" ďalej som ju ani nevnímala, lebo na mňa chrlila otázky extrémnou rýchlosťou. Keď konečne skončila, odpovedala som jej na tie čo som si zapamätala. Ale potom mi niečo došlo. „Keď som nevnímala, kričala si?" Prekvapene sa na mňa pozrela a prikývla. V duchu som začala nadávať. „Čo sa deje?" „Včera večer tadeto išli profíci a ty si kričala." Vtedy jej to došlo. „Musíme odtiaľto vypadnúť." Prikývla som. Pomohla mi vstať, vzali sme veci a vybrali sme sa snáď dobrým smerom. Išli sme ďalej od miesta kam išli profíci, a tiež od stromu.

Ideme už poriadne dlho. Bolia ma už aj nohy, som smädná a hladná a už nevládzem. Rue je na tom podobne. Už to nemá cenu ísť ďalej. Sadla som si ku kmeňu stromu ale Rue chcela ísť ďalej. „Nie, aj tak už nič nenájdeme." Povzdychla si a sadla si vedľa mňa. „Som smädná." „Aj ja." Medzi nami nastalo ticho ale nie úplné. Niečo to rušilo. Ako keď sa v telke preruší program alebo ako..... „Rue! Voda!" Vyskočila som na nohy akoby som mala ešte nejakú energiu. „Čo? Kde?" „Nepočuješ?" započúvala sa a podľa úsmevu mi došlo že to počuje. „Ideme!" Obidve sme sa rozbehli za zvukom a naozaj. Bol tam potok. Teda vlastne rieka, ktorá sa končila nádherným vodopádom. Kľakla som si a ponorila ruky do krištáľovo čistej vody. Hneď som sa aj napila. Voda bola DOKONALÁ! Chladná a výborná. Rue sa tiež napila a rozhodli sme sa tu utáboriť. Sadli sme si k stromu, najedli sme sa a konečne napili. Vypadalo to na krásny deň ale proste sa muselo niečo pokaziť. A aj sa pokazilo.

Zrazu niekde za nami praskla halúzka a niečo začalo šuchotať. Ani som nedýchala, ani som sa nepohla a presne vedľa mňa sa spoza stromu vynorila Catova hlava. „Jak je dámi?" Zľakla som sa ho tak moc, že som zvrieskla na celú arénu. Cato sa začal rehotať a ja som rýchlo vzala batoh, hodila si ho na ramená a začala som cúvať. Spoza stromu vyliezli aj Clove, Marvel a Glimmer. Ale Peeta chýbal. Možno ho zabili, lebo počas cesty sa pár rán z dela ozvalo. Presnejšie tri. Ale to teraz nie je dôležité! Profíci vytiahli zbrane a začali sa k nám približovať. „Prekvapuje ma, že ste sa vy dve dostali až takto ďaleko. Ale netreba to preháňať." Keď to dopovedal, Marvel s oštepom vybehol a prebodol Rue ako handrovú bábiku. „Nie!!!" vykríkla som, ale nepomohlo mi to. Rue padla na zem a ozvalo sa delo. Cato sa začal smiať. „Neboj, za chvíľu znova budete spolu." Stála som úplne na kraji vodopádu, podo mnou bola len víriaca sa voda a predo mnou Clove vyťahovala jeden zo svojich nožov. Cato si to všimol. „Nie Clove! Je moja." Vytreštila som naňho oči a on len vytiahol svoj meč. Čo teraz? Buď skočím a určite sa zabijem alebo ma zabije Cato. Pomaly sa začal blížiť a jedna noha skoro stúpila do prázdna. Zhlboka som sa nadýchla a otočila som sa do prázdna. „Ouuu hádam nechceš skočiť." Tá irónia v jeho hlase ma donútila rozhodnúť sa. „Chcem!" Vykročila som do prázdna. Chvíľku som letela vzduchom a potom sa mi ľadová voda sa mi vpila do tela. Od zimy som sa začala triasť a pomaly mi dochádzal vzduch. Pozrela som sa hore ale na oblohu som nedovidela. Prúd vody ma tlačil dole a ja som nemala síl s nim bojovať. Nedostatok kyslíku mi sťahoval pľúca a začala sa mi motať hlava. K tomu sa mi začali zatvárať oči až sa mi zatvorili úplne. Prestala som ovládať svoje telo, aj moju myseľ. Začali sa mi premietať všetky dôležité okamžiky v mojom živote. Keď mi Katniss dala Lady, moju kozu. Keď priniesla Butercupa. Ráno pred žrebovaním, žrebovanie, rozhovory s Peetom, začiatok hier, Rue a pohľad na vodopád. A zrazu sa všetko stratilo. Vnímala som len tmu a ticho. Zomrela som? Jedine táto otázka zostala so mnou, a nakoniec sa aj ona stratila.