Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dívala som sa na svoje majstrovské dielo s hrdým úsmevom na perách. Na známe kópie Oliviinho rukopisu rozvešané po stenách hlavnej školskej chodby. Keď už ich mám všetkých zničiť, urobím to precízne. Nech každý spozná, koho je to písmo. Nech každý vie, komu patria slová na týchto hárkoch papiera. Nech sa každý dozvie, že autorom tohto veľdiela je niekto iný a nie ja.
Vo vrecku sa mi rozozvučal mobil. Bola to Jessie, ktorá sa s Arwenom dobrovoľne prihlásila, že si ráno privstane a pomôže spraviť kópie a rozmiestniť ich rôzne po škole. Najprv som ich pomoc odmietala, nechcela som ich namočiť do mojich problémov, ale Arwen ma v momente umlčal slovami, ktoré mi pripomenul zo včera.
Ja sľubujem, že ťa už nikdy v takýchto situáciách neopustím.
Hovor s Jess trval sotva minútu, lebo jediné, čo mi povedala, bolo nech prídem za ňou. Svoje kópie som už aj tak minula a do vyučovania stále zostávalo vyše hodiny, takže času sme mali dosť. Chodby sa zvyčajne študentmi začínajú plniť len pätnásť minút pred prvým zvonením a aj tí, čo prídu skôr, zamieria rovno do knižnice, lebo sa chcú bifliť na test.
Jessie som našla pred jedálňou, pri obrovskej nástenke, kde zvykne riaditeľ denne vešať dôležité oznamy. Bolo to miesto, kde bolo zaručené, že sa študenti určite zastavia. Hoci papiere všade po chodbách sa nedajú prehliadnuť tak či tak.
"Si si istá, že chceš, aby videli aj toto?" podala mi jeden z kôpky, ktorý pevne zvierala v rukách. Tušila som, čo to je, lebo časti denníku sme mali rozdelené – a Jess mala časť, v ktorej sa nachádzala Darrellova strana. Úmyselne som si ju nezobrala ja, lebo som vedela, že nebudem schopná do nej nenazrieť.
Papier v mojich rukách potvrdzoval moje teórie. "Oklamal ma, Jessie. Ublížil mi. Nech je tam čokoľvek, zaslúži si to. Možno zo všetkých najviac."
"Ako to môžeš povedať?" štekla po mne vyčítavo. Zaskočilo ma to. "Nevypočula si ho. Nikdy ti to nevysvetlil. Čo ak mal nejaký dôvod, aby robil Olivii poskoka? Čítala si vôbec, čo sa tam o ňom píše?"
"Nepotrebujem to čítať. Nebudem to čítať. Dozviem sa to spolu s ostatnými. Budem sledovať, ako prekvapene odtrhavajú stránky zo stien a zo skriniek a pohoršene nad tým hýkajú. Budem jedna z nich," hovorila som presvedčivo. V skutočnosti som však bojovala sama so sebou, nech sa opäť nerozplačem. Tak som sa bála tohto všetkého – reakcie ľudí a čo bude nasledovať. Čo urobí Darrell, keď zistí, že som to všetko zverejnila? Čo urobia ostatní? Zmení na mňa Lydia pohľad? Pokrútila som hlavou. "Ani nechcem vedieť, ako dlho mi klamal a zabával sa na mne. Ak by mu na mne aspoň trochu záležalo, niečo by mi naznačil. Niečo by urobil, povedal."
"Si veľmi hlúpa, Alissa. Urobíš niečo, čo budeš ľutovať a ja toho nechcem byť svedkom. Si tak zatrpknutá, že ani nevidíš, čo sa okolo teba deje."
