Rooseveltská stredná škola v Seattli sa môže pýšiť najlepším baseballovým tímom v meste, múdrymi študentmi z matematického a dramatického krúžku, ale taktiež aj elitou bohatých detí, ktoré sa navonok zdajú ako nedotknuteľní a bezchybní.
Alissa St...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
O sedem mesiacov neskôr
Prstami som si nervózne prehrabávala vlasy, v ruke drviac kyticu ruží. Pozorovala som, ako sa dvere otvárali a zatvárali, ale nikde som ho nevidela. Všade samé neznáme tváre. A vo chvíli, kedy som urobila prvý krok smerom k budove, sa dvere otvorili znova.
"Nemal by som to byť ja, kto kúpi kvety tebe?" zavtipkoval, akonáhle ma spoznal. Ignorovala som jeho poznámku a rozbehla sa k nemu. Darrell ma so smiechom vyzdvihol do vzduchu a pevne ma pridržiaval.
Nehanebne sme sa bozkávali minimálne päť minút. A úprimne, ani najmenej ma nezaujímalo, čo beží okoloidúcim v hlavách. Konečne bol tu, vonku, zase bol iba môj a mohla som si s ním robiť, čo som chcela.
Po chvíli ma položil zase na zem a vzal si kyticu, ktorú som mu kúpila. Privoňal si k nej. "To je milé. Ešte nikdy som kvety nedostal."
"Prepáč, nevedela som, čo mám priniesť," zahanbene som sa zasmiala, keď sme sa ruka v ruke blížili k môjmu autu. "Myslela som, že ti to spraví radosť. Nemôžeš sa tak aspoň tváriť, prosím? Dala som si záležať."
"Prípitok by mi spravil radosť," predniesol so smiechom. Zamračila som sa, pustila jeho ruku a pridala do kroku. "Ale no tak! Veď som len žartoval! Ty vieš, že si robím srandu."
Akokoľvek som sa snažila, nikdy som nevydržala predstierať urazenú dlhu. Najmä nie, keď si ma otočil k sebe a oprel o auto. A omámoval ma bozkami na krku. "Nechceme sa presunúť aspoň na zadné sedadlá, keď to už nevydržíš domov?"
Darrell sa odo mňa so zdvihnutým obočím odtiahol. "Ale čo, už má nové auto a hneď ho chce pokrstiť. No teda!"
"Idiot," prevrátila som očami. Udrela som ho do ramena, obišla ho skôr, ako mi to stihol vrátiť trikrát silnejšie a nastúpila som na stranu vodiča. "Nastúp si, inak prídeme neskoro."
"My sa niekam ponáhľame?"
Okamžite som naňho pozrela. Dúfala som, že mu Noah zase všetko nevytáral. Vedela som, že nebol najlepší nápad tých dvoch udobrovať, lebo som sa začínala medzi nimi občas cítiť ako tretie koleso. Hlavne, keď sme ho spoločne prišli navštíviť a oni dvaja ma pocelý čas nepustili ani len k slovu.
"Myslela som, že chceš vypadnúť čo najskôr, ale ak nie, stačí povedať."
"Poďme. A zaraď rovno do päťky."
Uškrnula som sa. Zvyšok cesty sme sa rozprávali o zbytočnostiach – hovorila som mu, ako ma Stephen učil šoférovať tak, aby žiadne zviera ani dieťa od susedov nedošlo k úrazu, že Brandon minulý týždeň rozbil okno v kuchyni, keď si s Noahom kopali loptu a o mojom víkende strávenom s Lydiou.
