Chasing For Love

Tanec pri sviečkach

"Pán Hiddleston?" jej príjemný rozospatý hlas sa mu rozliezol po celom tele.

Bol ticho, neozval sa.

"Thomas? Je už dosť neskoro, ak sa nechystáte niečo povedať, obávam sa..." zívla "som unavená," zaznelo s ľútosťou z druhej strany.

"Aurora..." zastavil sa, čakal hodnú chvíľu, premýšľal, "chcel som vás opäť počuť."

"A preto voláte," zaznelo prehrabávanie sa vo veciach "o pol dvanástej." Otrávený tón jej však nezazlieval.

"Prepáčte, nechcel som vás zobudiť. Bolo to odo mňa hlúpe, volať vám v takomto čase," ospravedlňujúco povedal už už chcel zložiť, no zastavila ho.

"Na čo ste mysleli? Určite ste mali dôvod volať," zívajúci povedla.

Srdce sa mu rozbúšilo a dlane začali potiť. Chcel jej povedať ako sa pri nej cíti, no bolo to priskoro a cez telefón vskutku nevhodné. Neprepadla ho panika, práve naopak, chopil sa príležitosti.

"Myslel som na vás, na vaše myšlienky, ako máme žiť v momente, v ktorom sa nachádzame," hovoril pomaly a precízne.

"Ber od života, čo ti dal, radosť, bolesť, lásku, však život je len karneval, v ňom stokrát meníš masku," hlboko sa nadýchla a dodala "William Shakespeare."

Život mi dal vás... "Stretnime sa aj zajtra."

Jeho návrh, akokoľvek priamočiary, jej vykúzlil úsmev na tvári. So slabnúcim hlasom povedala "Stretnime, no nechajte ma už prosím spať."

•••

Akokoľvek je samota človeku príťažlivá, nie je to stav, ktorého pretrvávnie duši lahodí. Samotný smútok spôsobený nedostatkom lásky druhého pohlcuje každý náznak šťastia, ničí srdce, ničí všeobecnú pohodu. Je jednoduché nechať pohtiť sa ním, no s akými následkami. Chceme azda byť odporcami šťastia? Nebojovať? Je radosť voľbou?

Sedela v kresle, zahľadená do knihy prežívajúc každé slovo, každú zmenu rytmu. Úplne pohltená myšlienkami autora. Jemné svetlo osvetľovalo stránky starej ošúchanej knihy z antikvariátu, ktorej sa niekto zbavil a či len posunul jej môdrosti ďalej? Čas plynul rýchlejšie ako voda v rieke. Nevnímala nič iné, než dielo opájajúce jej zmysly, nevedela sa ho nabažiť.

Uvelebená v kresle pri malej lampe a svetle sviečky začula klopanie na vchodové dvere. Hlava sa jej otočila smerom k nim, zatvorila knihu a nechala ju na mieste zatiaľ čo sa pomalými krokmi vydala zistiť, kto ju v tejto hodine ruší. Postavila sa na špičky, aby videla cez kukátko a zazrela ho tam. Na hodinkách si skontrolovala čas a na jej prekvapenie meškala už dobrú pol hodinu.

Zahanbená otvorila dvere. Naskytol sa jej pohľad na vysokého chlapa v obleku a kabáte. Opäť raz dokonale upraveného a šarmantného. V ruke držal sýto červenú ružu rovno pod hlavičkou a tak navodzoval ležérny dojem. Premeral si ju od hlavy po päty a jemne sa usmial. Z tváre a očí mu bolo čítateľné šťastie a radosť, že ju vidí.

"Dobrý večer, prosím, poďte dnu," ustúpila a tak mu nechala miesto na voľný prechod do jej skromného bytu.

Urobil jeden krok v pred, jeden krok bližšie k nej a keď bol už úplne blízko natoľko, aby cítil je dych, podal jej ružu, ktorú so sebou priniesol so slovami "Dobrý večer Aurora."

Chrbtom jej prešiel slabý mráz a jemne sebou zatriasla. Zatvorila za ním dvere a ukázala cestu do jedinej miestnosti, kde sa nachádzalo miesto súce na sedenie pre hosťa. Bola to väčšia miestnosť, kombinácia obývacieho priestoru a spálne rozdelená veľkou policou plnou kníh perfekte uhladených ako v knižniciach zámkov. Porozhliadol sa po miestnosti a z hlboka sa nadýchol. Opojila ho jej príjemná vôňa, ktorú bolo cítiť z každého rohu. Jej domov bol útulný a cítil sa pokojne, akoby to bol ten jeho.