Chasing For Love

Nenaťahuj ma už!

Pohár na stole sa pomaly zapĺňal vínom sýto červenej farby. Malé kvapôčky sa objavili na čistom skle a ruka siahla po čerstvo naliatom nápoji. Tekutina bola jemne premiešaná a následne pohár priložený k perám. Bolo počuť ťažký povzdych, po ktorom nasledoval ďalší dúšok. Ďalší. Ďalší. Obsah zmizol rýchlejšie než sa v skle objavil a už už bol čašník privolaný znova a pohár opäť naplnený. Ticho naznačila, aby fľašu nechal na stole i keď vedela, že si nemôže dovoliť zaplatiť ju celú. Dolievala a pila.

Čakala už hodnú chvíľu, no on sa nie a nie vrátiť. Vyzerala ho, no nikde nebol ani náznak.

"Ešte päť minút," povzdychla si pri pohľade na hodinky, "ešte päť minút a odchádzam."

Zastrčila si prameň vlasov za ucho a pozrela na rušnú ulicu za oknom. Svetlá sa mihali s pohybujúcimi sa autami. Okoloidúce postavy sa ponáhľali. Iba ona sedela a čakala.

Poslednýkrát si doliala z fľaše, ktorú stihla vyprázdniť, utrela si ústa a vybrala sa zaplatiť za celé toto šialenstvo. Ťažilo ju pri srdci, keď jej oznámili sumu. Cítila sa byť podvedená.

"Ďakujem," jemne sa usmiala, nedávajúc na sebe znať porážku a odkráčala čo najrýchlejšie ako sa dalo.

Zahanbená vybehla na ulicu. Odrazu bolo okolo nej čoraz viac ľudí a nedokázala sa pohnúť. Neznámy človek do nej vrazil a vďaka jej podguráženému stavu sa jej podlomili nohy. Tvrdo dopadla na kolená a následne sa zvalila na bok. Studená zem ju rýchlo prefackala. Bez otáľania sa pozbierala zo zeme. Zahanbujúca minúta však minútou už nebola v momente, keď si všimla objektív fotoaparátu namierený do tváre.

Hneď si spojila dve a dve dokopy. Pozorovali ju celý ten čas čo sedela čakajúc na Thomasa, utápajúc sa v alkohole. Do líc jej nabehla červeň a rýchlym krokom sa snažila dostať do bezpečia, mimo objektívov a zvedavých pohľadov.

Do očí sa jej hrnuli slzy. Sama a zahanbená sa posadila na lavičku a potokom sĺz nechala voľný priebeh. Vyčítala si, že sa s ním zaplietla. Oľutovala svoju návštevu pri natáčaní.

Po chvíli tichého plaču sa jej vo vrecku rozoznel prichádzajúci hovor. S trasúcou rukou doň siahla a pozrela na vysvietený displej. Nevedela či to zodvihnúť alebo nie, no skôr než sa stihla rozhodnúť zvonenie stíchlo. Netrvalo však dlho a opäť jej telefón začal tancovať v dlani. Tentokrát už neotáľala a zodvihla bez slova.

"Aurora, kam si sa stratila?" ozval sa vyplašený hlas.

Neodpovedala. Po líci jej stiekla ďalšia slza.

"Povedz niečo prosím, počujem ťa plakať."

Hlboko sa nadýchla, no stále bola ticho.

"Prosím," zlomil sa mu hlas.

Zrušila hovor. Otvorila správy a poslala mu svoju polohu, aby za ňou mohol prísť. Točila sa jej hlava a cítila, že o pár minút už nebude schopná odísť po vlastných.

Slzy jej vypaľovali cestičky na lícach a telo sa jej chvelo od chladu. Vytiahla si vreckovku a utrela si slzy. Vedela, že vyzerá ako troska, no stále nechcela pôsobiť zle. Zastavila sa a pozrela pred seba, do ďaleka, bezo zmyslu. Okolie sa zastavilo, ba až prestalo existovať. Čas plynul, no i neplynul. Okolie sa točilo a mala závraty. Slzy sa valili.

On zatiaľ kráčal do parku, v ktorom sedela opitá. Každým krokom pridával na rýchlosti. Bál sa o ňu. Park bol už v dohľade a tak zbystril zrak. Obzeral sa na každú stranu hľadajúc jej hnedý kabát. Prezerajúc každé miesto ju nakoniec našiel. Uplakaná sedela hľadiac do neznáma. Pomalými krokmi k nej podišiel a nakoniec si aj prisadol. Nik neprehovoril. Pozoroval ju ako nevníma okolie. Chvela sa.