Bad Medicine {Dramione} (translate)

Kapitola 18.

Keď pieseň dospieval, objal ju rukou okolo pliec a pritiahol si ju k sebe.

"Poďme sa poprechádzať," navrhol. "Si trochu červená."

"Vážne?" zadýchane zareagovala. "To kvôli tomu mám pocit, že sa mi každú chvíľu podlomia kolená?"

Draco sa zachichotal, zatiaľ čo kráčali po chodbe,.

"Vážne? Hermionu Grangerovú, pýchu Chrabromilu, obrankyňu Chlapca, ktorý prežil, záchrankyňu Kameňa mudrcov dostal na kolená úbohý slizolinčan?"

"Úbohý nie," poprela. "To nikdy."

"Kedysi si si myslela, že som bol menej než potkan."

"Vynaložil si riadne úsilie, aby si sa ako potkan choval!" odporovala. Uškrnul sa.

"Bol som poriadne zlý, že?"

"Bol si poriadne zlý," priznala.

"Ale ty miluješ, keď som zlý."

"Ja ťa milujem stále. Ale hlavne ťa milujem, keď si dobrý."

Viedol ju prvým schodiskom, ktoré ich zaviedlo k jeho záhrade.

"Ja som málokedy dobrý."

"Si dobrý, keď si so mnou," odvetila rozhodne.

Ten rozhovor ho rozrušil, tak prestal rozprávať a vošli do zamrznutej záhrady. Sneh okolo nich padal ako konfety a držal sa Hermione na vlasoch. Prilepil sa jej na mihalnice, keď kráčali do stredu záhrady. Väčšina kríkov už nemala listy a jagali sa ako krištáľ s jasným leskom ľadu. Sneh pokrýval zvyšky rastlín ako prikrývka a ležal na lavičke vo veľkej, nedotknutej hromade.

"To je také nádherné," potešene povedala. Draco podišiel dopredu a odtrhol vetvičku z blízkeho ružového kríka. Vytiahol prútik a poklepal ním na tú vetvičku, kým šepkal zaklínadlo. Vetvičke náhle vypučali listy a špička sa vydula do veľkého púčika skôr, než sa rozvil do kvetu dokonalej, červenej ruže. Uškrnul sa a ponúkol jej ho s obradným úklonom.

Pozrela sa na neho a v očiach jej žiarili slzy.

"Musíš ma prestať rozplakávať," zašepkala.

"Nechcem, aby si plakala."

Prijala ružu, ktorú jej ponúkol a zľahka sa usmiala.

"Slzy radosti nie sú také zlé."

Objala ho okolo krku a pobozkala ho. Draco okúsil snehové kryštáliky na jej ľadových perách a náhle ho zaplavila radosť. Zdvihol ju a roztočil v závratnom kruhu. Hodila hlavou dozadu a bezstarostne sa smiala.

Draco bol nadšený, keď to počul. Posledné štyri dni bol absolútne nešťastný, na najhlbšom dne, ktoré dosiahol po dlhom zostupe zo svojho šokovaného úžasu, keď zistil, že ho miluje. Dlho, predlho premýšľal o jej slovách a bol dokonca ešte viacej užasnutý tým, že neočakávala žiadne opätovanie svojej lásky. Jednoducho mu ju dala a nechala ho urobiť s ňou to, čo urobí.

Samozrejme, on to okamžite pokašľal a vo chvíli frustrácie použil proti nej. Neobviňoval ju za to, že ho už nikdy nechcela znova vidieť. Stále nemohol uveriť, že tu teraz je a pozerá sa na neho, ako keby bol hodný jej lásky. Vzdychol si.

"Mali by sme ísť. Len mi povedz, že ťa zajtra uvidím. A nie z diaľky ako odo mňa utekáš."

Usmiala sa a nežne sa dotkla jeho líca.

"Už žiadne ďalšie utekanie," povedala.

Opustili záhradu a schádzali po schodoch. Draco zastavil skoro na spodku, keď schodisko náhle zaplavilo svetlo. Chvíľu žmurkal, kým si jeho oči neprivykli. Dokonca skôr, než sa jeho zrak vyjasnil, mal hrozne zlú predtuchu. Potvrdila sa mu tým, čo jeho oči uvideli.