Proč o tomhle nevím? Protože se nezajímaš o svoji sestru vole!

14

Je to už týždeň čo spim. Chalani sú z toho stále v pici. Koncerty nemajú. Stále sú zavretý doma. Pijú maximálne spolu. Nechodia do baru, nepozyvaju si žiadne cajky ani nic. Je mi ich strašne ľúto aj toho že im nemôžem pomôcť. Do nemocnice chodia každý deň a rozprávajú sa tam so mnou aj keď vedia že má nepočujú ale že som s nimi. Stále som pri nich. Nikdy som neodišla. Ale čo na strašne mrzi že keď rodicia odchádzali pohádali sme sa. Je piatok a oni majú mat prvý koncert po dlhej dobe. Nestihnú ísť cez víkend za mnou z dôvodu že budú mimo. Ja už pomalí začínam cítiť svoje telo viac a viac. Neviem na isto ale všetci lekári hovorili že je 5% šanca že sa zobudím. Lenže ja viem že sa prebudím a budem pre to robiť všetko. Sedí pri mne v nemocnici Paťo ktorý ma drží za ruku. Ja jemne skúšam pohnúť prstom. Čo sa po niekoľkých pokusoch podarí. Ním cukne a hneď na mna začne pozerať.

"Nel? Nelo? Prosím zobut se se prosím te." Ja som začala na tieto slova otvárať oci

"Pa-paťo?" Otvoril som pomalí oci

"Nelko ahoj!"stiahol má do objatia

"Kľud pro-ssim trochu boli má to." Povedala som po tichu

"Jo promiň. Tešil jsem se jo a co se vlastne stalo?" Opýtal sa keď sa znovu posadil

"Ehm no ráno mi volali záchranári no ráno jak ráno. Že moji rodicia mali autonehodu. Pred tým než odisli sme sa pohádali. Ja som sa ani nestihla rozlúčiť. Potom som si spravila reznú ranu v zadu na stehne a nechala to pomalí krvácať necakala som že tam príde Dominik takze má tým vlastne zachránil. Nechcela som zachrániť tým že som bola pohadana s rodičmi ktorý tu už niesu aj s Jakubom. A nemohla som ďalej. Ale ľutovala som to a ako si si mohol všimnúť bola som stále s vami." Sklonila som Pohlad

"Ale chcela by som jednu vec a to dostať sa za chalanmi na ten koncert čo má ale asi nepustia. Neskúsiš to prosím vybaviť?" Spýtala som sa ho

"Skusim to. Pro tebe jo." Usmial sa a odišiel.

Po chvíľke prišiel doktor s patom ktorý na mna začal rozpravat.

"Můžete jet domu jen vám uděláme par testu když budou dobrý můžete jet. Ale jedna podmínka budete oddechovat žádný prudký pohyb žádný stres ani nic Jo? Strašně sítě ve vážným stavu. Takže klid a pokoj Jo?"usmial sa a ja som kývla. Spravil nejaké testy a odišiel

Ja som si obliekla moje normálne oblecenie čo som mala a potom sme s Paťom išli ku chalanom. O 1 mali odchádzať takze som ich ešte chcela vidieť. Pato musel odísť takze má len odprevadil ku dverám bytu a odišiel. Ešte má objal a išiel prec. Ja som sa pár krat nadýchla a začala odomykať byt. Pomaličky som vošla dnu zavrela a vyzula si topánky. Oni ako vždy pobehovali po celom byte a niečo stále hľadali. Ja som si salda na gauč úplne bez povšimnutia. Až kým Tomáš niečo nebral zo stolu.

"Nelo? Co? Ty jsi tady?!" Spýtal sa Tomáš a všetci sa zastavili

"Hmm som tu sedím tu zíva a zdrava, no skoro zdrava."zasmiala som sa

"Pojd ke mne sestricko. Ja Promiň mi to zlaticko." Sadol si ku mne Jakub a stiahol má do objatia

"Ty mi prepáč bola to moja chyba. Nemala som byt taká hnusná. Prepáč." Začali mi stekať slzy po líci

"Nebrec Nelko pojd ke mne víš jak jsi mi chyběla?"objal má Tomáš a Pepa

"Aj vy ste mi chýbali, Domi ja ti dakujem že si má zachránil a nespravila som to pre to že ste mi niekto ublížili ale stalo sa to ešte pred tým ako prišiel Dominik. Necakala som že príde a pomôže mi. Už to pre mna nemalo zmysel rodičia tu niesu a ja som sa s nimi pohádala a aj s tebou Kubo a proste som sa už bála a nevedela čo robiť. Prepáčte mi to. Chcela som to skončiť ale potom mi došlo že mi to je strašne ľúto. Už vás nechcem nikdy opustiť." Začali mi tiecť slzy po tvári prúdom