100+2 Problems

6. chapter

Ahojte :) som tu s novou kapčou HBE.. Tentoraz je to pohľad Mii čo značí že som sa prekonala a dokázala to dopísať :DDD Viem že som si s ňou dala načas a moc sa ospravedlňujem :) teraz budu pribúdať častejšie.. dúfam :D prosím o komentíky a votes :3 hrozne veľa to pre mňa znamená (teda nie len pre mňa) :D Aj tu sa chcem poďakovať mojmu zlatíčku že mi v tejto poviedke pomáha :3 ďakujem ale všetkým čo ju čítaju a podporujú ju :3 ľúbime vás ♥

Pohľad Mii:

Od môjho príchodu z nemocnice som väzňom vo vlastnej izbe. Dala by som hocičo za malú prechádzku po parku alebo za hocijaké iné rozptýlenie. Rozptýlenie, ktoré by pomohlo zahnať tie strašné myšlienky a... znovu navrátené spomienky.

Vstala som z postele v ktorej som preležala celý deň a rozhodla sa nájsť Kris. Chcela som vedieť prečo tu už od obeda pobehuje ako splašená kura...

„Čo tu toľko pendluješ?" vstúpila som do jej izby a všimla si ako s ňou trhlo. Úprimne, je vtipné ju takto strašiť.

„Dnes mám rande s Mattom a neviem čo na seba." Pozrela na mňa so skrčeným obočím. „A čo tu vlastne strašíš? Máš predsa ležať." Povedala a naklonila hlavu. Dočerta, nenávidím keď ma niekto buzeruje a ona to dobre vie.

„Ležím predsa celý deň. Strašne sa nudím." Vyplazila som na ňu jazyk a sadla si na jej posteľ. „Takže, aký Matt?" Nadvihla som obočie. Kris prehodila oči a ťažko si povzdychla.

„Z toho baru čo sme tam boli minulý týždeň. Ten pekný barman." Povedala s úsmevom a otočila sa späť k otvorenej skrini.

„Ty s nim vážne ideš von?" Nechcelo sa mi to veriť. Kris si človeka vždy najskôr preverila než mu začala dôverovať... No možno ten nový začiatok zobrala úplne vážne.

„Hmm." Slabo prikývla a pozrela na mňa. „Ešte v pondelok mi písal či ten dnešok platí a ja som súhlasila. Veď prečo aj nie? Bol celkom zlatý."

„Ale nepoznáš ho."

„Tak ho spoznám teraz." mykla plecom a niečo vytiahla zo skrine.

„To myslíš vážne?" spýtala som sa, keď som zbadala čo Kris drží v rukách. Asi jej preskočilo. Toto si predsa nemôže obliecť..

„To chceš ísť na rande v tomto?" ukázala som na tie veci čo držala. Kris na to pozrela a pokrútila hlavou.

„Som z toho zúfalá. Prehrabujem sa tu v tom už vyše hodiny a nič poriadne som nenašla."

„Vieš čo? Choď si dať sprchu a ja ti zatiaľ niečo vyberiem."

„Ale.." Chcela protestovať ale ja som v žiadnom prípade nemienila ustúpiť.

„Choď!" Prikázala som jej a postrčila ju smerom ku kúpeľni.

„Fajn, fajn..." Povedala so smiechom a zmizla za zavretými dverami.

Ja som sa začala prehrabovať v jej skrini. To dievča by vážne malo zájsť na poriadne nákupy. Z tohto si predsa nemôže nič obliecť...

Vlastne, kto povedal že musím vyberať z jej šatníka...

XXX

„Neverím, že si ma do niečoho takého navliekla." Krútila hlavou no ja som vedela že sa jej môj výber páči.

„Prestaň! Vyzeráš sexy." Zasmiala som sa. „Myslím že tomu Mattovi by si mala zaobstarať podbradník, aby sa celý nazaslintal."

„Haha vtipná." Vyplazila mi jazyk. Spred domu sa ozvalo hlasné trúbenie načo sa Kris široko usmiala. „To bude Matt."

Obe sme prešli k oknu. Chcela som vidieť ako vyzerá, a urobiť si o ňom akú takú prvú mienku.

„Hmm fešák." Zhodnotila som. Musím uznať že sestra má vážne dobrý vkus.

„To je. Tak ja idem nech dlho nečaká. Vďaka za pomoc." Kris ma objala a kráčala ku dverám.

„Za málo. Hlavne sa dobre zabav."

Naozaj som to Kris priala. Má právo sa ísť zabaviť po tom všetkom čo sa stalo.

„Určite zabavím. A ty teraz mazaj do postele!" ukázala na moju izbu.

„Rozkaz šéfe." Zasmiala som sa a prešla do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a zvalila sa na posteľ. Nenávidím toto ležanie. Keď nič nerobím, myslím iba na Marka. Viem že sa už nikdy nevráti ale tak hrozne by som mu chcela povedať ako veľmi mi chýba.

Vždy, keď sa chcem Markovi aspoň trochu priblížiť, vytiahnem papier a napíšem naň čo by som mu chcela povedať. Poradila mi to stará mama a časom som zistila že mi to naozaj pomáha. Nikto nevie že to robím, všetky listy schovávam pod šuplík.

Vstala som z postele a podišla ku stolu, kde som spod svojich kresieb vytiahla čistý papier. Sadla som si na zem a ešte sa načiahla pre pero z nočného stolíka aby som mohla začať písať list. List, ktorý už nikdy nebude doručený...

Snívala som. Bol to prekrásny sen no niečo ma z neho vyrušilo.. Zvonček? Áno, niekto zvonil. Otvorila som oči a prešla si rukami po tvári. Ako som mohla zaspať na zemi?

Ach áno. Spomenula som si keď som uvidela na zemi ležať nedopísaný list. Postavila som sa na nohy a nemotorne kráčala zo svojej izby po schodoch dole ku vchodovým dverám. Dvere som otvorila v momente ako sa zvonček znovu ozval. Vôbec som nerozmýšľala kto by to mohol byť ale jeho som naozaj nečakala. Stála som pred ním pevne zovierajúc kľučku. Ten moment ticha sa mi zdal nekonečný..

„Ahoj." Pozdravil keď videl že niesom schopná zo seba vydať ani hlásku.

„A-Ahoj." Vykoktala som a mierne sa usmiala. „Čo tu robíš?" spýtala som sa ale hneď som moju hlúpu otázku aj oľutovala.

„Mám odísť?"

„Nie!" vyhŕkla som a pokrútila hlavou. „Samozrejme že nie."

„Prišiel som ťa pozrieť. Dúfam že to nevadí.. Kris mi dala adresu a.." Vysvetľoval a pritom zo mňa nespustil oči. Pane bože, musím vypadať hrozne. Hneď som prerušila jeho monológ aby som ho mohla pozvať ďalej.

„Zayn." Oslovila som ho a mierne sa usmiala. „Som rada že si tu, naozaj. Poď ďalej."

„Dobre." Opätoval mi úsmev.

Sedeli sme na gauči a pili čaj. Zayn ma stále pozoroval ale mne to nevadilo. Bola som sa trochu upraviť tak som sa už nemusela báť že by bol Zayn nejako traumatizovaný mojim výzorom.

„Tak ako sa cítiš?" spýtal sa po dobrej chvíli ticha a odpil si zo svojho čaju.

„No, už je to omnoho lepšie." Odpovedala som a pozrela do zeme. Pravda bola že fyzicky som sa cítila dobre ale v mojej hlave bol veľký zmätok.

„Mia... chcel by som počuť aj tú pravdivú verziu." Presadol si ku mne a vzal mi z rúk moju šálku. Moje ruky vzal do svojich a prinútil ma pozrieť sa mu do očí. Bože, boli tak nádherné...