Sinister [h.s.]

19. Kapitola

Vedela som, že nikdy nebudem mať na ružiach ustlané. Že väčšina vecí, ktoré budem chcieť dosiahnuť, dosiahnem iba s ťažkosťami alebo sa mi to nepodarí vôbec. Avšak nikdy by mi nezišlo na um, že by som na tom mohla byť ešte horšie, ako pred tým.

Pozerala som sa pred seba na prázdnu stenu, ale pohľad mi tu a tam spadol na moje brucho, ktoré bolo odrazu prázdne. A aj v hrudi som cítila podobnú prázdnotu, akoby mi okrem môjho nenarodeného dieťaťa, vytrhli aj srdce.

Opatrne som si položila obe ruky na brucho, ale takmer okamžite ma zastavil prísny hlas sestričky, ktorá stála pri mojom lôžku a montovala mi hadičky, cez ktoré mi dodávali živiny do tela, keďže som už tretí deň odmietla niečo zjesť.

"Opatrne. Bude ťa to bolieť." vzala ma za ruku, ktorá bola celá omotaná snehobielym obväzom. Mierne som sa strhla, keď sa jej ruka dotkla citlivej pokožky, hoci priamy dotyk som práve vďaka obväzu nepocítila. "Tie popáleniny sú vážne, musíš si dávať pozor." upozornila ma a položila moju ruku späť na pôvodné miesto.

Zahľadela som sa na svoje zranenie a sama seba sa pýtala, ako sa to vlastne stalo. Ako som skončila v nemocnici, bez dieťaťa, s popálenou kožou. Ako sa to všetko stalo a kto nesie vinu za to, že som tu?

"Kde je moja mama?" opýtala som sa priškrteným hlasom.

"Šla domov. Prespať sa." odvetila odmerane.

"A Niall?" opýtala som sa znova.

"Myslíš toho chlapca s tmavými vlasmi a modrými očami? Ten šiel tiež domov."

"Nie, nie jeho som nemyslela. Niall má...má predsa blond vlasy." zamračene som sa na ňu pozrela.

Pomaly pokrútila hlavou. "Je mi ľúto, ale nikoho takého som tu nevidela." s týmito slovami a posledným upozornením, aby som si dávala pozor, opustila izbu a nechala ma v ohlušujúcom tichu, ktoré pretínal iba piskľavý zvuk z prístroja pri mojej hlave.

Bola to agónia. Ležať tu a nemôcť urobiť vôbec nič. Preklínala som doktorov, že mi dali lieky na utíšenie bolesti, pretože som chcela niečo cítiť. Hocičo. Takto som bola odkázaná cítiť iba prázdnotu, ktorá ma zvnútra pomaly, ale isto zožierala a pripravovala aj o posledné zvyšky zdravého rozumu.

Nemala som už ani len to dieťa, pre ktoré by som žila. Niall sa o mňa očividne takisto nestaral a jediné, čo mi zostalo bol Ian, z ktoré som mala iba tie najhoršie pocity.

Z myšlienok ma vytrhlo tiché zaklopanie na dvere. Obrátila som hlavu a v úplnej tichosti čakala, kto prejde dverami. Nič sa nedialo a klopanie sa ozvalo znova, ale ja som sa nevedela prinútiť k tomu, aby som osobe za dverami dovolila vstúpiť.

Napokon sa dvere otvorili a spoza nich vyšiel človek, ktoré ho som tu nečakala a ani som ho tu nechcela vidieť. "Čo tu robíš?" opýtala som sa.

"Prišiel som sa pozrieť, ako sa ti darí. Čo iné?" podivil sa a mierne zodvihol jedno obočie. Prezrel si ma celú od hlavy po päty, ako odovzdane ležím na nemocničnej posteli a pritom určite vyzerám, ako kôpka nešťastia.