Sinister [h.s.]

Sinister - 3. Kapitola

 

Nikdy nepochopím, ako ľudia môžu nadávať na to, že v Británii stále prší. Keď som bola malé dieťa, tak som často vyliezala von práve vtedy, keď padla na zem prvá kvapka dažďa. Neviem čím to bolo, že ma priťahoval tento prírodný úkaz, ale vôňa dažďa ma vždy akosi upokojovala. Čerstvý vzduch, ktorý vystriedal smog a smrad z áut. A možno to bolo spôsobené tým, že počas dažďa sa všetci zatvárali v domoch a ja som sa naopak akoby prebúdzala k životu.

 

Aj teraz som sedela pod altánkom v záhrade, zabalená v tenkom svetri a pozerala do prázdna, zatiaľ čo som premýšľala čo iné a nové napísať o neznámych mužoch, ktorí sa pri nás včera pristavili. Mala som o nich napísané dve plné strany v mojom zápisníku a stále by som mala čo vymyslieť, ibaže mi došli slová. Nevedela som ako preformulovať vety a opísať ich, pretože som vlastne vôbec nevedela čo sú zač. Pôsobili hrozivým dojmom, ale zvláštne bolo tiež to, že keď som si predstavila skutočne zlých ľudí, tak mi nenapadli pod týmto pojmom práve oni. Včera som bola zmetená, cítila som sa nepríjemne, ale číri strach - aký som možno mala cítiť - som v skutočnosti necítila.

 

Znovu som pozrela na stranu, ktorá bola už úplne zaplnená a obrátila list, aby som mohla začať znovu písať. Klepkala som po papieri perom, keď som sa stále nevedela rozhodnúť pre vhodné slovo.

 

"Alice, večera bude o chvíľu na stole." Zakričala na mňa mama z verandy, keď sa vyklonila spoza sklených dverí, ktoré viedli do kuchyne - bol odtiaľ veľmi dobrý výhľad na celý zadný dvor a teda aj na mňa.

 

Okamžite som zaklapla zápisník a chystala sa vyjsť spod striešky, ktorá zabraňovala dažďu, aby na mňa dopadal. Vonku už bolo prítmie, nie úplná tma, ale nie celkom svetlo. Zastavila som sa uprostred kroku a zošit s poznámkami si pridržala pod pazuchou, keď som vo vrecku svetra zacítila vibrovanie. Ani neviem prečo mám stále zapnutý tento režim, ale nemám rada, keď mám zapnuté zvonenie nahlas. Telefón mám aj tak vždy niekde nablízku, takže to buď počujem alebo cítim - ako teraz.

 

Na displeji som zbadala Ianovu fotku a meno, ku ktorému bolo pridané malé červené srdiečko. S úsmevom a bez najmenšieho zaváhania som mobil zodvihla a priložila si ho k uchu. "Ahoj." Zajasala som a bolo mi jedno, že pravdepodobne pôsobím až príliš nadšene.

 

"Zdravím." Ozval sa do telefónu mužský hlas, ktorý ale určite nepatril Ianovi. Ianov hlas bol o čosi tenší a pôsobil mladším dojmom, ako tento hlas. Bol ostrý, chrapľavý a spôsoboval mi viac zimomriavok, ako ten Ianov. Ibaže toto nebola husia koža z dobrého pocitu.

 

"Kto je tam?" opýtala som sa okamžite a zahryzla si od nervozity do pery.

 

"Niekto, kto sa aj napriek tomu, že nemusí, stará o to, aby tvoj priateľ neskapal na chodníku a radí ti, aby si si pre neho rýchlo prišla, pretože tie rany skutočne nevyzerajú vôbec dobre." Ozval sa znova chrapľavý hlas do telefónu a mňa striaslo, keď som si predstavila jeho slová v realite.

 

"Aké rany? Kam mám prísť?" pokrútila som hlavou, aby som si dokázala usporiadať myšlienky, ale nepodarilo sa. V hlave sa mi opakovala stále posledná časť jeho vety.

 

Na druhej strane v slúchadle sa ozval smiech, ktorý neveštil nič dobré a hlavne v tejto situácií a po slovách, ktoré mi povedal táto reakcia nebola ani trochu na mieste. Netrvalo dlho a jeho hlas sa ozval znova, aby mi oznámil, že sa Ian z neznámeho dôvodu nachádza časti Brightonu, kam by som sama od seba nešla ani keby mi za to chceli dať milión libier.