Sinister [h.s.]

17. Kapitola

Cez okno vedľa hlavných dverí som sledovala otcovo auto, ako vchádza na príjazdovú cestu a zastavuje v garáži. Uľavene som si vydýchla, keď som zbadala, že z kufra vytiahol dve tašky, čo znamenalo, že jeho úloha bola splnená a mama ho nezastavila v tom, aby mi zbalil zopár vecí a presťahoval ich k sebe. Aj tak som tušila, že to nebolo úplne jednoduché.

            „Mám tvoje veci.“ Usmial sa na mňa otec víťazne, keď vošiel do domu a tašky položil na zem.

            „Ani neviem, ako ti poďakovať.“

            „Nemusíš mi ďakovať, to je predsa samozrejmosť.“ Jeho ruky si ma na krátku dobru pritiahli k seba a následne ma pustili, pretože vedel, že to nemám príliš v láske. Napriek tomu bolo príjemné cítiť, že v otcovi mám oporu. „Ale mama s tebou chce hovoriť. Povedal som jej, aby ti dala zopár dní, ale bude k tomu musieť prísť, veď to vieš.“

            „Viem.“ Prikývla som.

            „Mimochodom,“ začal otec a ja som na neho spýtavo pozrela. „pred domom tvojej mami som stretol chlapca. Zdalo sa, že sa o teba bojí a hľadá ťa.“ informoval ma a ja som hneď myslela na jedinú osobu.

            „Niall?“ opýtala som sa a v mojom vnútri sa opäť rozohrialo príjemné teplo. Tak ako vždy, keď som v jeho prítomnosti alebo na neho iba pomyslím.

            „Zrejme vieš o koho ide, takže typujem, že to bude Niall.“ Prikývol. „Zdal sa byť milý, hoci tak možno na prvý pohľad nepôsobí.“ Zadumane zamrmlal.

            „Vážne?“ podivila som sa s úsmevom. „Mne sa Niall zdá do prvého pohľadu, ako ten najmilší chlapec na svete.“

            „Nepovedz.“ Otec zodvihol jedno obočie a ja som cítila, ako sa moje líca červenajú, pretože si zrejme myslí, že beriem Nialla inak, ako iba svojho priateľa. „Iba som tým chcela povedať, že som mu dal adresu, kde ťa nájde. Zdal sa byť zúfalý, keď ťa chcel nájsť. Povedal som mu to isté, čo tvojej matke. Aby ti dal zopár dní, kým sa ukáže, ale nemôžem potvrdiť, že to dodrží.“

 „Chápem a je to v poriadku.“ Uistila som ho, keď som v jeho očiach zbadala trochu viny a strachu z toho, že ma zradil, keď dal informácie o mojom pobite niekomu cudziemu. „Pôjdem...pôjdem sa vybaliť.“ Povedala som potichu a zo zeme vzala ťažké tašky.

            „Nepotrebuješ pomôcť?“ zasmial sa otec, ale ja som pokrútila hlavou a vybehla schodmi tak rýchlo, ako mi to záťaž tašiek dovolila.

            Chcela som byť sama. Potrebovala som byť sama so svojimi myšlienkami, aby som vedela vymyslieť, čo so mnou bude ďalej, hoci som bola úplne bezradná. Môj život odrazu stratil smer a jediné čo som dopredu vedela, že o pár mesiacov budem v nemocnici a privediem na svet nový život.

A ani potom nie je nič jasné. Budem sa o neho alebo ňu vedieť postarať? Bude zo mňa dobrá mama alebo nie? Tieto myšlienky sa mi hnali hlavou a vedela som, že jediná, ktorá mi s nimi môže pomôcť je moja mama, ale keďže tu nie je, tak sa musím obrátiť na Jane, ktorá je v rovnakom stave, ako ja.