Sinister [h.s.]

5. Kapitola

S malou dušičkou som pomaly kráčala dolu schodmi a pri tom si žmolila ruky, vlhké od potu. Potu, ktorý zalial aj moju šiju a čelo a bol jasným znamením toho, aká nervózna som bola z rozhovoru, ktorý mal prísť.

            „Mami.“ Zakričala som, keď som kráčala cez halu a mierila do kuchyne.

            „Som v obývačke.“ Zakričala a ja som okamžite zmenila smer, keď som vkráčala cez dvere do obývačky. Pohľad mi hneď padol na mamu, ktorá sedela na gauči s okuliarmi nasadenými nízko na nose a s papiermi porozhadzovanými okolo seba. „Čo potrebuješ?“ opýtala sa, keď na mňa zospodu pozrela.

            „No.“ Začala som nesmelo a okamžite som si sadla do kresla, aby mama nevidela moje trasúce sa kolená. Cítila som, že ma čochvíľa neudržia nad zemou a preto som radšej nepokúšala šťastie. „Nie je to pre mňa práve....práve najpríjemnejšie, ale,“ odmlčala som sa a sledovala mamu, ako celá stuhla a pomaly si skladala okuliare dolu, aby mi ukázala, že mám celú jej pozornosť. Tvárila sa napäto a ja som sa pri tom snažila premyslieť si, ktorú verziu z môjho nacvičeného monológu použijem.

            „Alice, čo sa deje?“ opýtala sa ustráchane. „Je ti niečo? Ianovi sa pohoršilo?“ začala vyzvedať a ja som okamžite pokrútila hlavou.

            „Nie....Ian je v poriadku.“ Odvetila som. „Ale...premýšľala som nad tým, že...že by som pre neho prichystala nejaké prekvapenie. Po tom čo sa mu stalo si zrejme oddych zaslúži a možno by sme mohli úplne vypadnúť z Británie a...“

            „Kam tým smeruješ?“ zúžila na mňa oči a ja som si už začala pripravovať argumenty pre prípad, že by nesúhlasila s tým, čo na ňu chystám.

            „Chcela by som ho vziať na dovolenku. Nevedel by o tom. Chcem to urobiť, ako prekvapenie. Samozrejme by to nešlo bez teba, keďže....nemám k dispozícií toľko financií.“ Pokúsila som sa o drobný úsmev. Modlila som sa v duchu, aby jej trochu prísny výraz čochvíľa zmizol. Aby sa na mňa usmiala a povedala, že je to skvelé.

            Ibaže tak sa nestalo. Pomaly začala krútiť hlavou a ja som pomaly strácala nádej. Neviem, čo by som si vymyslela. Ešte by som mohla rozbiť auto a povedať mame, že to vybavím, ak mi dá peniaze. Ibaže v tomto je jeden veľký problém. Síce by som dostala peniaze, ktoré potrebujem, ale odkiaľ by som získala prachy na skutočnú opravu rozmláteného auta.

            „Tento nápad sa mi nepáči.“ Povedala napokon a jej oči boli plné odmietania a nesúhlasu.

            „Prečo nie?“ opýtala som sa zúfalo.

            „Ako to myslíš, prečo nie?“ zamračila sa. „Pretože ťa nepustím nikam samú a už vôbec nie na nejakú dovolenku. Preboha, veď si to nikdy ani nechcela. Odísť z Británie.“

            „Neodchádzam navždy. Iba na normálnu dovolenku, ako iný ľudia. Je to bežné a to, že som to nikdy nechcela neznamená, že to ani v budúcnosti nebudem chcieť. Začali mi prázdniny, žiadna škola a dokonca už aj Ianovi začali. A tie jeho nezačali práve najlepšie. Potrebuje si oddýchnuť.“ Snažila som sa jej vysvetliť, že to čo sa chystám urobiť – hoci to urobiť neplánujem – robím hlavne kvôli Ianovi.