Sinister [h.s.]

11. Kapitola

Bežala som tak rýchlo, ako mi nohy stačili. Neobzerala som sa, nezastavovala som a tým pádom som bola aj viac a viac v koncoch a stratená. Napriek tomu som šla ďalej, zahýbala do úzkych a tmavých uličiek, ktoré mi však rozhodne nenaháňali taký strach, ako Ian, ktorý by sa mohol vynoriť z najbližšieho rohu.

            Po ďalších pár minútach, keď ma už pľúca pálili a nebol v nich takmer žiadny kyslík, som sa obzrela a nikoho za sebou nevidela. Zastavila som a chrbtom sa oprela o tehlovú stenu domu, ktorý bol najbližšie. Nohy mi brneli a tvár hore, nevraviac o pote, ktorý sa mi lial po čele a krku.

            Presne som vedela, čo chcem urobiť, ale najskôr som sa potrebovala vydýchať, než vytiahnem telefón a zatelefonujem Niallovi. Bolo odo mňa zrejme nepekné, že som sa mu celý čas vyhýbala a pri prvom náznaku problému som opäť bežala k nemu, ale nemala som na výber. Na nikoho iného som sa nemohla obrátiť.

            Rýchlosťou blesku som vytočila jeho číslo a pri tom sa krčila v tieni tak, aby som mala výhľad na ulicu a aby som sa mohla ukryť, ak by som zbadala Iana. Srdce mi tĺklo popri tom, ako som sa modlila, aby mi to Niall zodvihol.

            „Alice.“ Ozval sa jeho hlas v telefóne. V pozadí som začula vravu ľudí a hlasnú hudbu, takže som typovala, že je niekde v klube alebo na party.

            „Niall, potrebujem pomoc.“ Povedala som nahlas, aby ma mohol počuť.

            „Prosím? Nemám tu moc dobrý signál. Deje sa niečo?“ opýtal sa a ja som zúfalo vzdychla.

            „Niall, prosím musíš pre mňa prísť. Niečo sa stalo a ja neviem...“ ani som nestihla dohovoriť, keď mi skočil do reči.

            „Prepáč Alice, ale vážne ťa nepočujem. O chvíľu ti zavolám, len nájdem lepšie miesto.“ Prehovoril skôr, ako zložil telefón a už nevnímal moje kričanie jeho mena. Mala som chuť hodiť telefón o zem a od zlosti po ňom podupať. To hádam nie je pravda, čo mám teraz robiť? Čím dlhšie zostanem v tejto prekliatej štvrti, tým je väčšia pravdepodobnosť, že ma Ian nájde. Ak ma hľadal a o tom teda nepochybujem. Napriek tomu som čakal až Niall znova zatelefonuje.

            A čakala som päť minút, desať minút, pätnásť minúť a keď obila dvadsiata minúta od Niallovho hovoru, bola som viac, ako iba zúfalá. Čupela som pri starom dome, chrbtom sa opierala o špinavú stenu a v pästiach pevne zvierala vlasy. Ak budem čakať ešte chvíľu, tak si ich určite vytrhám.

            Vtedy mi však napadol, asi ten najhlúpejší nápad na svete, ale za vyskúšanie predsa nič nedám. Vzala som svoj telefón do ruky a navolila si na ňom správu, ktorú mi pred týždňom poslal Harry. Možno to bolo znamenie, aby som mu zatelefonovala a požiadala o pomoc jeho. Určite to bolo znamenie, keďže sa jeho číslo opäť zázrakom nachádzalo v mojom telefóne napriek tomu, že som ho pred časom vymazala.

             S malou dušičkou som vytočila jeho číslo a čakala na odpoveď. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým zodvihol, ale napriek tomu sa jeho hlas ozval s pobaveným tónom. „Vedel som, že neodoláš.“ Zasmial sa.