Sinister [h.s.]

8. Kapitola

Zamyslene som sedela v obývačke a v hlave sa mi stále rekapituloval sen z pred pár dní. Sen, ktorý som poznala tak dobre, ale odrazu bol iný. Bol rozvinutý a ja som z toho bola ešte viac zmätená. Musím priznať, že som dokonca uvažovala aj nad tým, že sa Harrymu skutočne ozvem, ale len čo mi podobná myšlienka preletela cez rozum, zavrhla som ju. Ani som sa samej seba nepýtala odkiaľ zohnal moje číslo, pretože by ma to pravdepodobne znepokojovalo ešte viac, ako doposiaľ. Ani nechcem vedieť, čo všetko okrem toho si o mne dokáže zistiť. Napríklad aj adresu.

            „Si v poriadku?“ opýtala sa mama. Vlasy mala dokonalo upravené do drdolu, ale okolo pása obmotanú zásteru staroružovej farby.

            „Som.“ Kývla som hlavou.

            „Choď sa prezliecť. O chvíľu tu bude Ian s rodičmi.“ Upozornila ma. A dobre, že tak urobila, pretože popri tom všetkom som celkom zabudla na to, že dnes majú prísť. Menšia oslava na počesť toho, že sa Ian vrátil v dobrom stave z nemocnice.

            „Mami?“ oslovila som ju, keď sa chcela obrátiť a odísť späť do kuchyne, kde chystala obed.

            „Áno?“ nadvihla obočie a čakal, čo zo mňa vypadne. Vlastne ja sama som nevedela dokonalo sformulovať danú vetu, preto som ju zo seba proste vypľula tak, ako mi prišla na rozum.

            „Myslíš...myslíš, že by bol Ian schopný ma podvádzať?“ neodvážila som sa na ňu pozrieť a tak som iba zízala pred seba.

            „Podviesť?“ zopakovala a krátko sa zasmiala. „Odkiaľ máš takú hlúposť? Ian je skvelý chlapec a od teba nie je pekné, že ho takto spochybňuješ. Pomohol ti a ty to vieš.“ Chvíľkové pobavenie z jej hlasu vyprchalo a teraz sa tvárila takmer dotknuto, že som sa odvážila spochybňovať Iana.

            „Iba...iba tak sa pýtam.“ Mávla som rukou a túžila po tom, aby odišla. Ešte raz sa na mňa zamračila a potom tak skutočne urobila. Ja som sa okamžite zodvihla a mierila do svojej izby. Posadila som sa na posteľ a vzala do rúk svoj mobil. Mama mala pravdu a ja by som nemala o Ianovi pochybovať. Prečo teda pochybnosti cítim? Stále sa snažím presviedčať, že Harry všetky tie veci povedal iba preto, že chcel k Ianovým starostiam pridať ešte niečo na viac. Je to hlúpe semienko pochybností, ktoré sa pominie hneď, ako zabudnem na stretnutie s Harrym.

            Pre svoje vlastné dobro som radšej zamierila ku šatníku a vybrala odtiaľ šaty, ktoré som si hodlala obliecť na obed. Automaticky som sa obliekala a vôbec neuvažovala nad tým čo robím ani keď som si česala vlasy, či dávala balzam na pery. Myšlienky sa mi stále točili okolo čísla v mojom telefóne a ja som sa o pár minút na to znova našla sedieť na posteli s mobilom v ruke. Stačilo by už iba stlačiť „volať“ a možno by sa veľa vyriešilo. A ja som to napriek tomu, že som to pred pár minútami odvrhla, urobila.

            Srdce mi tĺklo zarovno pípavého zvuku v telefóne, keď som čakala na to, až to Harry zodvihne.

            „Dala si si načas.“ Ozval sa v telefóne jeho chrapľavý hlas a ja som mala čo robiť, aby som zostala na linke a rovno to nezložila. Toto bol ten najhorší nápad, aký som kedy mala.