Sinister [h.s.]

Sinister - 2. Kapitola

"Všetko v poriadku?" opýtal sa ma Ian, keď som nasadla do auta. Netváril sa veľmi potešene, že mi návšteva mojej školy trvala dlhšie, ako som predpokladala. Ale teraz, keď sa blíži koniec semestra a teda aj koniec môjho druhého roku na vysokej, tak som potrebovala odovzdať všetky práce. Nechodila som do školy tak, ako iný - normálny ľudia. Od malička ma doma učila buď mama alebo otec - zrejme by to nebolo možné, ak by moji rodičia neboli obaja lekári a teda mi nemohli dať dostatočné vzdelanie. Aj teraz dokázala mama vybaviť, že zo zdravotných dôvodov môžem mať individuálny študijný program a keďže videli moje výsledky zo strednej, ktoré boli viac ako iba dobré a všetky vyznamenania, ktoré som dosiahla boli iba ďalší bod k dobru, tak mi to povolili.

 

"Iste." Prikývla som a zapásala sa, keď som za sebou zabuchla dvere.

 

"Chceš sa ísť niekam najesť? Vyhladol som z toho čakania." Zamrmlal a vyštartoval na cestu.

 

"Iste," prikývla som. "ako chceš." Hľadela som pred seba na cestu a už nevnímala Ianovu rýchlu jazdu. Za ten čas som si zvykla, hoci na začiatku som z jeho auta vždy vychádzala celá zelená.

 

"Zastavím niekde pri McDonalde alebo Burger Kingu. Musím ešte niečo vybaviť, takže sa ponáhľam." Dodal a ja som na neho rýchlo pozrela.

 

"Dnes večer prídeš?" opýtala som sa nádejne a sledovala, ako pevne zovrel pery do úzkej linky. Nechcela som na neho tlačia a ani vyznieť, že ho obmedzujem.

 

"Dnes nie. Vravím, že mám niečo vybavovať a kým skončíš, tak už určite budeš spať. Načo by som ťa budil?" vysvetlil a ja som iba s miernym podvihnutím kútikov úst prikývla.

 

Ian sa nakoniec rozhodol, že zastaví pred Burger Kingom, ktorý bol bližšie, ako nejaké iné rýchle občerstvenie. Poslal ma sa posadiť, zatiaľ čo on nám šiel objednať jedlo. Posadila som sa do rohu a pri tom, ako obyčajne cítila, akoby ma každý v tejto miestnosti pozoroval. Toto bol tiež jeden z dôvodov, pre ktorý som nemohla navštevovať školu normálne. Aula preplnená stovkami študentov a ja by som tam mala vydržať aj tri hodiny? Pri takýchto preplnených miestach sa cítim ešte viac stiesnená ako normálne a dostávam takmer okamžite záchvaty paniky a úzkosti. Neviem čím to je spôsobené, ale hádam, že to mám od detstva, aspoň podľa toho čo vraví mama.

 

Nikdy som nebola dieťa, ktoré sa rado hrávalo s inými deťmi na pieskovisku. Vlastne som sa nikdy na pieskovisku a ani v záhrade nehrávala. Bola som skôr dieťa, ktoré rado odhaľovalo nové zákutia domu, v ktorom sme bývali ešte pred tým, ako sa moji rodičia rozviedli. Často som chodievala k otcovi do pracovne a prezerala si jeho knihy, ktoré som skôr, ako iné deti vedela sama prečítať. Ako štvorročná som zilustrovala svoj prvý príbeh - aj keď to vôbec nebolo nič úžasné - a hneď, ako som sa naučila písať, som si založila denník. Z denníka sa nakoniec vykľul zápisník, v ktorom píšem veci, ktoré mi napadnú o ľuďoch, ktorých poznám, ale aj o ľuďoch, ktorí ma iba zaujmú na ulici. Nikto nevie, že niečo také existuje a ani to nehodlám meniť, pretože to je vlastne jediná vec, z ktorej by sa človek mohol dozvedieť, aké sú skutočne moje pocity z daných situácií a čo si myslím.

 

"Zase to robíš." Ozval sa Ianov hlas, ktorý ma prekvapil a vytrhol zo zamyslenia. Rýchlo som na neho obrátila pohľad a nechápavo nakrčila obočie, keď do stredu stolu položil tácku a posadil sa oproti mne. "Zízaš na ľudí a pri tom ťa vôbec nezaujíma, ako šialene to vyzerá. Občas by si ma potešila, ak by si sa nechovala ako blázon." Prevrátil očami a mňa pichlo pri srdci z jeho krutých slov. Ale nemohla som poprieť, že vravel pravdu a opäť - hoci to povedal bez servítky, tak to urobil iba pre moje dobro.