To nemôže byť pravda

3. časť

Prázdniny prešli hrozne rýchlo a ja som sa v pondelok vliekla do školy. Dúfala som, že ho nestretnem, lebo môj mozog pri ňom prestáva pracovať.

Márne som dúfala, že sa mu vyhnem. Na chodbe niekto na mňa zavolal: „Slečna Tvrdohlavá, počkajte, prosím," zastala som, no neotočila som sa. Pribehol ku mne v športovom úbore a s píšťalkou na krku.

„Môžeme sa porozprávať o tom čo sa stalo?"

„Tu?" neveriacky som sa pozrela okolo seba na niekoľko párov očí, ktoré nás sledovali.

Aj on sa obzrel. „Máš pravdu, príď po vyučovaní za mnou do kabinetu."

Vypleštila som oči a zťažka som prehltla. „Musím ísť," povedala som a čo najrýchlejšie som kráčala preč od neho.

Samozrejme, že po škole som za ním nešla, ale do konca dňa som nemohla premýšľať nad ničím iným len tým čo mi asi chcel povedať.

„Prečo sa nám v poslednej dobe vyhýbaš?" spýtala sa Táňa, keď si ku mne o pár dní na obede prisadli.

„Prepáčte, akosi nemám na nič a nikoho náladu."

„Čo sa stalo?" opýtala sa Zuza.

„Nič sa nestalo, blížia sa maturity, snažím sa na ne sústrediť."

„Čo prosím? Veď to je o tri mesiace, nehovor mi, že sa celé dni učíš," povedala Erika. Ani jedna z nás nebola bifľoška. Nie že by sme prepadali, ale určite sme neboli typy, ktoré presedia nad knihami všetok čas.

„Čo sa stalo na tej párty?" Zuza ma najlepšie poznala a nedala sa odbiť.

„Nič."

„Si smutná z toho, že si si tam nikoho nenašla?"

„Nebuď, ja toho môjho asi pustím k vode," povedala Erika na čo sa hneď pridala Táňa: „Mne sa ten môj tiež už pár dní neozýva."

„A ty?" otočím sa s otázkou na Zuzu.

„Ja som nenarazila na nikoho zaujímavého," povedala Zuza a mykla plecami. Ani som nevedela, že tie dve zas niekoho majú.

„Takže áno? Si smutná pre to?"

„Nieee," otrávene som odpovedala.

„Počkať, takže ty niekoho máš?" opýtala sa Erika.

„A koho, hovor, s nikým som ťa nevidela. Kedy sa to stalo?" Táňa takmer vyskočila zo stoličky keď sa ma to pýtala.

„On ťa nechce?"Erika s Táňou sa nedali odbiť.

„Však je to ten Števo," pokračovala Táňa

„Upokojte sa, dobre? Nikoho nemám," pootočila som hlavu k učiteľským stolom. Sedel tam rozvalený na tej stoličke a svoj pohľad upieral na mňa. Rýchlo som sa otočila naspäť.

„Idem už do triedy," povedala som bez čakania na ostatné dievčatá. Celý ten čas ako som odnášala tanier až kým som nevyšla z jedálne som na sebe cítila jeho pohľad.

Takto to bolo celé dva týždne. Ako naschvál sme sa stále stretávali na školských chodbách alebo v jedálni. Pozreli sme sa na seba, pozdravili sa a išli ďalej. V jeho očiach pri pohľade na mňa som videla niečo kúzelné. Nikto sa na mňa ešte tak nepozeral.

 Asi tri týždne po Silvestrovskej noci som sedela na lavičke pri škole a čítala som si knihu.

„Čo čítaš?" ozvalo sa zrazu pri mne a dotyčný si hneď sadol. „Skôr než utečieš sa ti chcem ospravedlniť za to čo sa stalo. Nemal som to vtedy robiť. Bol som opitý a neviem čo to do mňa vošlo, ale úplne mi to zatemnilo mozog. Som síce stále ešte veľmi mladý, " zasmial sa, no potom pokračoval o niečo vážnejšie, "som tvoj učiteľ a mal by som sa začať podľa toho správať. Bol by som ti vďačný keby si o tom nikomu nehovorila."

Hľadela som na neho s otvorenými ústami. Ja som si myslela, že mi ide vyznať lásku a on toto. Uf.

„Ja to nemám potrebu roztrubovať, ale na tej párty nás hocikto mohol vidieť." Nič nepovedal, len prikývol a zahľadel sa do diaľky. Po chvíli si odkašľal: „Tak ja teda idem."

„Dobrý deň," pozdravila sa Zuza a vzápätí si sadlo na to miesto, kde pred chvíľou sedel.

„Čo od teba chcel?" ticho šepla, hoci nás už nemohol počuť.

„Ale nič."

„Zoja Tvrdohlavá, okamžite mi povedz aké tajomstvo predo mnou ukrývaš."

„Žiadne, prestaň Zuza, nijaké tajomstvo pred tebou neskrývam." Zuza na mňa hľadela prižmúrenými očami, ale už nič nepovedala. Bolo mi ľúto, že klamem najlepšej kamoške, ale inak som nemohla.