To nemôže byť pravda

7. časť

„Kde si ty dievčisko nepodarené?" počula som zdola volať svoju tetu.

Vyšla som z izby na chodbu, „Čo sa deje?"

„Na víkend odchádzame."

„Kam?"

„To teba nemusí zaujímať," povedala už na schodoch, no potom sa ešte otočila, „a nech ti ani len nenapadne robiť nejakú žúrku, lebo zle dopadneš. Je ti to jasné?"

Do tohto príšerného domu by som sa hanbila niekoho pozvať, no moje štyri kamarátky boli výnimka.

Piatok večer odchádzali. Hulákali nech im prinesiem to a kde je hento. Odkiaľ to mám asi tak vedieť? Ja sa im vo veciach nehrabem. Netuším kam išli, ale podľa toho čo si balili by som povedala, že na nejakú chatu.

Keď konečne odfrčalo ich auto, tak som napísala babám, že môžu prísť. Prišli asi o hodinu.

„To ti vážne nič nenechali?" nemo civela do prázdnej chladničky Táňa.

Pokrútila som hlavou.

„Akože to máš za tie tri dni zomrieť od hladu?"

Pokrčila som plecami.

„A dali ti aspoň peniaze?" opýtala sa Erika.

„Nie nenechali žiadne, ale poznám strýkovu skrýšu. Možno tam nejaké budú."

Všetky sme zišli do pivnice a otvorila som zásuvku, kde boli občas peniaze.

„Je tu 100€."

„Super, ber ich," povedala sebavedomo Táňa.

„Ale neminieme všetky, že?" opýtala sa váhavo Zuza.

„Jasné, že hej. Nech sa poriadne naje!"

„Čo povieš ty?" všetky sa otočili na mňa.

„Mne je to jedno."

„Super, tak ideme."

„Nebudeš mať z toho zle?" opýtala sa Zuza ustráchane.

„Neboj, to zvládnem," povzbudivo som na ňu usmiala a vybrali sme sa na nákup.

Najskôr sme si každá dali kebab a potom sme si kúpili ešte po jednom na neskôr. Dali sme si samozrejme aj zmrzlinové poháre a ostatok sme minuli v obchode. Nechápem ako sa to Táni podarilo, ale domov sme niesli niekoľko plných tašiek.

„Veď to je ako pre 10 ľudí."

„Moja, v ťažkých časoch si na mňa spomenieš," odpovedala veselo Táňa.

Keď sme prišli domov, tak sme asi do polnoci varili talianske rizoto, potom sme urobili šalát a nakoniec sme si upiekli koláčiky.

Potom sme si pozreli niekoľko filmov a zaspali sme až nad ránom. V sobotu sme spali asi doobeda, potom sme sa najedli, išli sme na prechádzku a večer mi dievčatá pomohli upratať. Nevedela som kedy sa majú vrátiť teta so strýkom a tak dievčatá odišli už radšej v sobotu večer. Keď som ich odprevadila, tak som si zrazu uvedomila aká som sama. Dlho som len tak civela do stropu kým som zaspala.