To nemôže byť pravda

4. časť

„Zajtra mi príde návšteva, tak nech je tu upratané."

„Veď je."

„Nepapuľuj, zajtra poriadne povysávaj, umy okná, daj do poriadku celú kuchyňu a obývačku. A pre istotu aj hosťovskú ak by sa rozhodli ostať na noc. A zameť aj dvor a vytrhaj tú trávu spomedzi dlaždíc, jasné?"

„Áno. O koľkej prídu?"

„O druhej?"

„poobede?" vypleštila som oči, „To mám kedy stihnúť?"

„To je mne jedno, ale nech to je, lebo inak.." zdvihla ruku, na znak toho, že inak ma čaká bitka. Ale tá ma aj tak neminie, ak hostia náhodou niečo skritizujú...

„A upeč aj koláč," dodala

„Ale teta, to naozaj nestihnem, musím ísť predsa do školy."

„Tak nechoď,"

„Potrebujem ospravedlnenku,"

„To nie je moja starosť, zariaď si to."

Na druhý deň v škole, som povedala, že mi je zle a tak ma moja triedna pustila po druhej hodine domov. Ponáhľala som sa aby som to všetko stihla. Do druhej som mala všetko hotové a tak som sa zatvorila do izby, kde som sa učila. Dolu som počula hlasy a neutíchli ani po polnoci. Neviem kedy nakoniec odišli, ale bolo to niekedy nad ránom.

...

Po škole sme sa s babami išli pozrieť na školský zápas. Hrali chalani z našej školy. Pred začiatkom sme s babami ohodnotili každého chalana. Veľmi nás to bavilo.

„A ten s tým copíkom je kto?" opýtala sa Táňa.

„Nie je to ten Simonin bývalý?" ozvala som sa, kým som chrúmala akési chrumky.

„Jaaaj, že by?"

„Neviem, ale mne sa zdá, že on bol nižší." povedala Zuza.

„Aha, Táňa, pozri kto tam je." nadšene som ukázala opačným smerom.

„Och, nie, dúfala som, že nepríde," vyzeralo to tak, že Táňa by bola rada kdekoľvek na svete len nie tu.

„Prepáč, nevedela som, že ste pohádaný,"

„Nie sú pohádaný,"

„A čo teda?" opýtala som sa prekvapene.

„Vyspali sa spolu a teraz sa mu vyhýba,"

„Hovor tichšie, ty krava," zahundrala Táňa.

„Nehovor mi tak," povedala Erika urazene.

„Dobre, prepáč, nemyslela som to tak" povedala a hneď na to ju objala.

„Táňa, to mi musíš vysvetliť, nechodíš ty s Martinom?"

„Akým Martinom?"

„Nie? Tak o kom to hovoríš od Silvestra?"

„jaaj, no veď s ním som bola, ale teraz sa stretávam s Miňom."

„S kým?" všetky tri sme na ňu vypleštili oči.

Táňa len m'vla rukov. „Neskôr vám o ňom poviem."

„A kedy si akože stihla tohto?" ukázala som na ihrisko.

„Pššt, sústreď sa na zápas, už sa začína."

Nechápavo som nad ňou krútila hlavou. Sledovala som chalanov na ihrisku, keď som zrazu zbadala Thea. Bol taký dokonalý. Nervózne sledoval zápas a keď chalani dali gól, tak div, že nevyskočil z kože. Musela som sa usmiať, keď som videla jeho reakciu. Na malý moment sa stretli jeho žiarivé oči s mojím pohľadom. zdalo sa mi, že to trvá večnosť, no potom sa odvrátil a búchal hrdo chalanov, čo boli okolo neho. Zápas nakoniec vyhrali naši. Nechala som sa strhnúť davom a tiež som sa tešila, hoci v skutočnosti mi to bolo jedno. Erika s Táňou išli oslavovať s futbalistami, no ja so Zuzou sme ostali sedieť a počkali sme kým sa tribúna trochu vyprázdni.

„Ahoj, nechceš ísť so mnou na zmrzlinu?" otočila som hlavu a už už som chcela odpovedať, no v tom som si uvedomila, že tento chalan má oči len pre Zuzu.

„Ty nejdeš oslavovať s ostatnými?"

„Radšej by som bol s tebou ak chceš," po tých slovách sa Zuza začervenala, ja som len prevrátila očami.

„Dobre, rada pôjdem s tebou," potom sa otočila ku mne s prosebným výrazom, „Nebude ti to prekážať, však?"

Len som mávla rukou a nahodila som úsmev, „Jasné, že nie, choďte."

„Vďaka," povedal.

„Ahoj, napíšem ti," povedala a objala ma. Sledovala som ich ako odchádzajú. Zuza nekráčala, ona sa od radosti vznášala. Musela som sa usmiať a pokrútiť hlavou nad tým aký vplyv má na ňu tento chalan.

„Tebe sa tu nejako zapáčilo," otočila som sa a stála som tvárou v tvár Theovi. aj na neho som sa usmiala, no nič som nepovedala.

„Ty nejdeš s ostanými?" kývol smerom k východu.

„Nie, myslím, že to zvládnu aj bezo mňa.

„Odprevadím ťa?"

„Nie, ďakujem. Nemám to ďaleko."

„Tak ja teda idem, nezabudni na zajtrajšiu 5- minútovku." Keby to nedodal, tak aj zabudnem, že je mojím profesorom.