To nemôže byť pravda

5. časť

„Pán profesor? Počkajte prosím," snažila som sa dobehnúť nášho starého telocvikára.

„Čo potrebuješ?"

„Prečo by som niečo potrebovala, chcela som vás len pozdraviť," zaškerila som sa.

„No to určite, poznám ťa. Tak čo chceš."

„No viete, dali sme si s kamarátkami novoročné predsavzatie, že do leta budeme mať tehličky na bruchu a okrem toho, ja by som chcela v tomto toku odbehnúť polmaratón a chcela by som vás poprosiť aby sme nám vypracovali nejaký plán na mieru alebo niečo. Dalo by sa to?"

„Ale jasné, že moja drahá. Zajtra po škole ma počkajte v hale a dohodneme sa."

„Vďaka pán profesor. Máte to u mňa."

„A čo za to?"

„Hm.. čokoláda?"

„čokoláda?," ohrnie nos, „to radšej nejaké mäso."

„Uvidím čo sa s tým dá robiť," poviem veselo a odbehnem preč.

...

Na druhý deň po škole sme ho čakali v hale ako sme sa dohodli. No keď sa otvorili dvere, nestál v nich môj obľúbený profesor, ale Theo. Teda pán profesor Theodor Odhodlaný.

„Čo tu ten chce?" zamrmlala som.

„Buď milá," zagánila na mňa Táňa.

„Prečo nemáte na sebe športové oblečenie?"

„Ideme cvičiť?" opýtala sa nadšene Zuza.

„Samozrejme. Veď na to ste tu, či nie?"

„My sme chceli len tréningový plán."

„Tie vám samozrejme urobím, ale najskôr musím vidieť ako ste na tom kondične. Takže šup sa prezliecť," povedal, na čo sme neochotne vstali a išli sme sa prezliecť.

Po asi hodine všemožných cvikov nám konečne povedal, že si môžeme sadnúť.

„Dobre, mám všetko čo potrebujem, zajtra vám donesiem plány. Budete cvičiť doma, ale dvakrát týždenné budeme spoločne aby som videl ako na tom ste. Súhlasíte?"

„Nebuďte na nás taký prísny," povedala zúfalo Erika, ktorá ešte teraz nemohla chytiť dych. Ja som bola ticho, no vnútri som jačala od hnevu na profesora, druhého profesora a vlastne na celý svet.

„Beriem to ako áno a...Zoja, vy počkajte," zvolal. Pozrela som sa na odchádzajúce kamarátky a dúfala som, že aspoň jedna z nich zostane.

„Takže Zoja, s vami budem potrebovať chodiť behávať pravidelne aby sme nič nepodcenili."

„Vážim si váš záujem, ale to zvládnem."

„To vám nemôžem dovoliť. Chcete ísť na ten polmaratón alebo nie?"

„Vidím, že pán profesor vás podrobne informoval," povedal som jedovato.

„Prijmite moju pomoc."

„Prečo tu vlastne nie je on?"

„Môj kolega ma poprosil aby som si to vzal na starosť a ja som s radosťou súhlasil."

Otočila som sa a kráčala som ku dverám.

„Tak teda súhlasíte?" zavolal

„A mám vôbec na výber?"

„Ani, nie." Hoci som jeho výraz nevidela, bola som si istá, že sa uškŕňa