To nemôže byť pravda

Časť bez názvu 15

Potom ma odviezol domov. Rozlúčili sme sa asi miliónom bozkov, ale nechcelo sa mi od neho odísť. Povedala som mu, že nech odíde hneď ako vystúpim z auta, no on ostal čakať. V tej chvíli vyšiel z domu môj strýko.

„Kde si bola tak dlho?"

„Od kedy ťa zaujíma čo robím?"

„Nepapuľuj a odpovedz."

„Bola som si zabehať."

„No jasné a cestou si natrafila na bohatého týpka, ktorý ťa odviezol domov."

„On nie je bohatý."

„to hovor, vieš komu!! Naničhodná klamárka" kričal a potom mi strelil facku. Zatmelo sa mi pred očami a spadla som na zem.

„Nebudeš jej ubližovať!!" Michal sa zúrivo vrhol na môjho strýka.

„Nieee." kričala som a rýchlo som sa snažila postaviť zo zeme. Pribehla som k nim a snažila som sa ich oddeliť. No v tom som dostala lakťom do hlavy a nastala už len tma.

„Kde sme?" prebrala som sa v Theovom aute.

„Zlato si v poriadku? Vďakabohu si sa prebrala," zastal na kraji cesty a objal ma nakoľko sa to v aute dalo.

„Som a ty?" všimla som si, že mu krváca pera a inštinktívne som sa jej dotkla.

„To nič nie je. Hrozne som sa zľakol, keď si nereagovala."

Prikývla som a snažila som sa potlačiť slzy, no nedokázala som to.

„Prepáč, že si to musel zažiť."

„Och, zlato. Mala si mi to skôr povedať. Nenechal by som ťa tam. Ideme k nám, dobre."

„Nie," zhrozila som sa, „bude ešte viac zúriť."

„Do toho domu sa viac nevrátiš."

„A kam pôjdem?"

„Už som povedal, budeš bývať so mnou."

„Ale čo tvoja rodina?"

„Mám iba mamu a keď jej vysvetlím situáciu, tak bude súhlasiť."

Potom ma silno objal a objímal ma celú noc v jeho posteli, kým ja som plakala. Od zúfalstva, strachu, bolesti, ale aj od úľavy a šťastia, že som v jeho náručí.